átor vychádza z úvahy, či má prezident právo udeľovať milosť a rozhodnúť aj o prípadnom zamietnutí žiadosti o milosť. V prípade amnestie ide podľa navrhovateľa o výlučné a neprenosné kompetencie a právo rovnosti by malo znamenať, aby o výsledku každého žiadateľa rozhodovala hlava štátu, avšak paragrafy 366 a 367 trestného poriadku ukladajú ministrovi spravodlivosti a generálnemu prokurátorovi zamietnuť bezdôvodnú žiadosť, čo je v rozpore s právnym výkladom prezidenta aj Najvyššieho súdu SR z roku 1997. Údajne nejde o prenos kompetencií, ale len o vybavovanie úkonov spojených so žiadosťou o udelenie milosti. Pritom Ústava SR neukladá prezidentovi povinnosť udeliť milosť. Paradoxom je, že žiaden zákon a ani ústava nekvalifikuje a neurčuje, ktorá žiadosť odôvodnená je a ktorá nie je. O tom rozhoduje len vnútorné presvedčenie ministra spravodlivosti alebo generálneho prokurátora. "Ide o to, aby bol na každého rovnaký meter a o udelení alebo zamietnutí milosti rozhodol prezident," poznamenal zástupca M. Vaľa, jeho námestník I. Minár. Odporcom je v tejto kauze Národná rada SR, ktorú mal zastupovať D. Macuška. Ten sa však do konca včerajšieho pojednávania nedostavil a NR SR nezaslala ani písomné stanovisko.

Autor: vr