Pár minút pred výkopom stredajšieho zápasu Rakúsko - Chile na diaľničnej čerpacej stanici tesne pred St. Etienne obskočila štvorica policajtov bordový Citroen ako v americkom akčnom filme. Šéf prepadovky veľavýznamne poklepal po nášivke douanne na prsiach svojej služobnej košele a chvíľu budil dojem, že čaká, či vodič sám otrčí ruky na želiezka. Fúzatý staršina colnej polície s vizitkou Gerard najprv nedôverčivo skúmal papiere, či je útly AX s bratislavskou značkou v legálnej držbe SME, dvojica podriadených sa medzitým s nasadením pohrúžila do detailného prehrabávania interiéru. Gerard na urgenciu akreditačnou visačkou a blížiacim sa zápasom na stále dosť vzdialenom štadióne postupne pochopil, že jeho akčná štvorka nevstúpi do dejín kriminalistiky odhalením originálneho dílerského kanála pod pláštikom kartičky Press s emblémom futbalového Coupe du Monde. "Prepáčte, ideme po drogách, v poslednom čase nám vypĺňajú takmer kompletný pracovný čas," cúval Gerard, ktorému chvíľkové sklamanie z jalového zásahu rýchlo vyliečila futbalová téma. "Lubo Moravcik, kto by si ho nepamätal. Nevynechal som ani jeden zápas, vždy som sa tešil, akú čertovinu vyvedie súperovi. Ten chlapec nevedel ostať pri hre chladný. Chýba mi, odkedy odišiel do Bastie, nevieme sa vymotať z druhej ligy, naposledy som bol na futbale ešte voľakedy na jeseň," nechal pozdravovať slovenského reprezentačného kapitána strážca colnej hygieny a žoviálne zrušil svojho podriadeného, že ho povýšia až za niektorú ďalšiu prehrabávku. V pravý čas, lebo horlivý mladík sa dostával do tranzu. Medzi tabletkami šumivého celaskonu vzrušene hľadal tú pravú, hlavu si lámal vo vyschnutej autolekárničke, kompletne sa zababral pri röntgene rezervy a už-už dostával chuť aj na brzdovú kvapalinu...
Hoci haldy guidov vo všetkých tlačových strediskách maľujú život v nesporne malebnom deviatom najväčšom meste Francúzska (220 000 obyvateľov, aglomerácia 450 000) v štýle turistických prospektov stále do ružova, Yves Veriére, dlhoročný priateľ a miestny futbalový novinár, v kontraste so svojou veselou povahou zamyslene mieša kávu v tieni platanov na námestí Jean Jaurés. "Mesto je smutné. Napokon drogy a úpadok futbalu to najvýstižnejšie dokumentujú. Staršia a stredná generácia už len vzdychá pri spomienkach na zlaté časy pred dvadsiatimi rokmi. Cítim to aj ja. Ešte v roku 1990, keď prišiel do St. Etiénne Ľubo Moravčík, som v pohode vyžil z klubového futbalového časopisu, dnes sa musím obracať na viacero strán," sympatický Yves pozval z korzickej Bastie na svoju nedávnu štyridsiatku aj blízkeho priateľa Moravčíka, u ktorého bol na oplátku aj v jeho rodnej Nitre. "Už len nostalgicky spomínam na časy, keď som Ľuba, vtedy ešte s maličkým synom Lukášom na ramenách, pašoval zo štadióna zadným vchodom, aby ho vďační fanúšikovia po zápase neuväznili do polnoci. Futbal je v druhej lige, dezilúzia explodovala v drogách, ktoré prúdia hlavne cez arabské minority. Štatistiky hovoria o ich dvadsaťpercentnej závislosti."
Po druhej svetovej vojne si banícke St. Etienne vydobylo povesť mesta, ktoré je schopné všetkého, na čo si zmyslí. Na okolité rozvinuté baníctvo sa naviazal strojársky, oceliarsky a kovoobrábajúci priemysel, prosperujúci región si mohol dovoliť futbalový imidž na košický spôsob. Miestni "zelení" desaťkrát vyhrali francúzsku ligu, šesťkrát domáci pohár, celé Francúzsko odchádzalo zo štadióna Geoffroya Guicharda s prídelmi a ľudia boli blažení lokálpatrioti. Na sklonku veľkej éry bohatý klub angažoval dokonca aj božského Michala Platiniho, ktorý tu odohral nezabudnuteľné tri sezóny (odišiel v roku 1981). Žiadne bane však nie sú nevyčerpateľné, poslednú hlbokú šachtu zavreli v roku 1975, pár rokov sa ešte povrchovo ťažili bridlice, na poslednej banskej jazve dnes stojí múzeum moderného umenia. Otcom mesta neostávalo nič iné, než sa vrhnúť na rozvoj terciárnej sféry. St. Etienne sa z priemyselného gigantu pomerne rýchlo transformovalo na mesto študentov (univerzitu otvorili v roku 1969), ale mnoho ľudí sa po strate dobre platených miest v baniach a oceliarňach odsťahovalo. Frustráciu mohol zaceliť iba futbal, ktorý čiastočne oživilo angažovanie Moravčíka po MS v Taliansku v roku 1990. Vtedajšiemu prezidentovi André Laurentovi však opozícia z tábora hlavného sponzora supermarketu Casino neumožnila rozvinúť premyslenú stratégiu a vysánkovala ho vnukom jedného zo sponzorov. Ten spolu s pochybným novým manažérom stihol do roka prešustrovať veľké peniaze a vypudiť aj poslednú perspektívnu akvizíciu - Poliaka Swierczevskeho. Po odchode Moravčíka do Bastie klub vypadol z I. ligy a v dvoch ďalších sa mu nepodarilo vrátiť medzi elitu. Počas šampionátu vypredané hľadisko útulného štadióna Geoffroya Guicharda domácich fanúšikov nadnáša hrdosťou, ale zároveň aj raní blížiacim sa návratom do domácej prózy. Kedysi nezdolateľná banícka bašta je dnes jediná v spoločnosti desiatich dejísk šampionátu, ktorej klub nehrá v najvyššej súťaži.
Autor: VOJTECH JURKOVIČ, St. Etienne
