Činohra SND, na scéne DPOH Bratislava * Dale Wasserman: Prelet nad kukučkiným hniezdom * Preklad: Zora a Martin Bútorovci Dramaturgia: Jana Kákošová a. h. * Scéna: Vladimír Suchánek * Kostýmy: Helena Bezáková * Hudba: Igor Bázlik * Réžia: Pavol Haspra
Dramatizácia slávneho románu Kena Kesseyho bola v dobe nedávno minulej na našich javiskách takmer kultovým titulom, zdá sa však, že ani v súčasnosti silný príbeh z jednej psychiatrickej nemocnice na tichomorskom pobreží nestráca na diváckej zrozumiteľnosti, o to viac, že manipulácia stelesňovaná slečnou Ratchedovou nadobúda dnes ešte rozmanitejšie a rafinovanejšie podoby. Existencia slávneho filmu málokedy odrádza divákov od návštevy divadla. Skôr naopak: Jesus Christ Superstar či Hair zostávajú na javiskách desiatky rokov po tom, čo filmová podoba týchto muzikálov obišla svet. Ak zoberieme do úvahy razantné nasadenie mužskej časti hereckého súboru, musíme konštatovať, že z hľadiska prevádzky divadla zvolila externá dramaturgička Jana Kákošová titul, ktorý má šancu zotrvať na repertoári SND ešte niekoľko dobrých rokov. Režisér Pavol Haspra nechal pracovať Wassermana a voči priamočiaro realistickej inscenačnej línii si dovolil len niekoľko malých žartíkov v podobe dosť neúčelne pôsobiaceho suchého ľadu a niekoľkých svetielok sci-fi lekárskeho zariadenia. Takáto neštylizovaná štylizácia síce nepremieňa realitu na javisku na autonómnu realitu javiska, prinajmenšom však svojou televíznou ústretovosťou hneď na začiatku upokojí a dobre naladí svojho diváka: Dnes a tu sa nebude diať nič, čo by ste nepoznali a nechápali. Inscenátorom však treba pripočítať k dobru, že sa na javisku nedeje ani nič, čo by vyvolávalo nechcený smiech či nudu. Živí sú na javisku živými, mŕtvi mŕtvymi. O herectve pacientov (Leopold Haverl, Vladimír Obšil, Emil Horváth, Richard Stanke, Dušan Tarageľ, Milan Bahul a další) hovorí aj to, že dokázali simulovať tlak, ktorý mal na nich vytvárať nepresvedčivý establishment ústavu. Soňa Valentová síce svoju vrchnú sestru neukričala, ani hystericky neprepálila, nepodarilo sa jej ju však ani naplniť nespochybniteľnou vnútornou silou. Jozef Vajda naopak bez problémov zaplnil scénu svojou prirodzenou hereckou autoritou, jeho esové postavenie v hráčskom klube pacientov je evidentné. Frajer Randle však v jeho podaní prejavuje skôr odvahu sily ako silu odvahy. Jeho McMurphy nemá v sebe záhadné hlbočiny - ak bojuje za sledovanie prenosu z futbalu, bojuje za prenos z futbalu, nie za abstraktnú ideu slobody. Frivolného disidenta nahradil pôžitkár, ktorého hrdinské zotrvávanie na vlastných pozíciách je možno iba nesprávnym odhadom situácie. Tento banalizačný posun však, paradoxne, robí situáciu psychiatrickej liečebne ešte smutnejšou a bezvýchodiskovejšou. V tom zmysle zostáva Prelet stále verným podobenstvom života chorej spoločnosti za zamrežovanými oknami ústavu.
Autor: Zuzana Uličianska (Autorka je redaktorkou časopisu Divadlo
