Ženy ju majú rady, pretože sa za ne dokáže vo svojich knihách vtipným a nevtieravým spôsobom postaviť. Muži ju majú radi, pretože za ženy hovorí bez toho, aby útočila na mužov. Okrem vydávania kníh napísala množstvo scenárov pre televíziu a k štyrom celovečerným filmom (Evo, vdej se, Vrať se do hrobu, Můj hříšný muž, Díky za každé nové ráno), z ktorých posledný, v réžii Milana Šteindlera a s nezabudnuteľnou Ivanou Chýlkovou, sa stal takmer kultovou záležitosťou a presvedčivým Českým levom. Vyskúšala si rolu moderátorky vo svojej relácii zo spoločnosti Žito. Intelektuálov sa rozhodla popudiť pred štyrmi rokmi, keď založila bulvárny časopis Story, ktorému dodnes šéfuje. To popudzovanie sa jej však akosi nedarí. Je to jednoducho typ ženy, ktorá nemá veľkú schopnosť poburovať okolie. V domácnosti, kde žije spolu so svojimi rodičmi, dvoma deťmi, manželom, psom, králikom, morským prasiatkom a korytnačkou, by sa jej to ani veľmi nevyplácalo…
Ste vlastne renomovanou odborníčkou na českú „smotánku“, poznali ste jej prostredie už predtým, ako ste založili Story. Zmenili ste názor na ňu po tom, čo ste sa ňou začali profesionálne zaoberať?
„V prvom rade - v Čechách smotánka v pravom slova zmysle neexistuje. Stále tu nie je spoločnosť rozdelená na vyššiu a nižšiu vrstvu. Nie je tu nič, čo by ich určovalo a odlišovalo: teda peniaze a popularita. Vo svete popularita automaticky prináša peniaze, u nás to tak nie je. Aj mimoriadne populárny herec tu zďaleka nie je taký bohatý ako neznámy holandský podnikateľ. Takisto tu neplatí, že kto má peniaze, ten si ich zaslúžil. Vždy vás najprv podozrievajú, ako ste k nim prišli. Na tom malom českom vrcholku sa ľudia neustále vymieňajú, vždy je tam niekto iný. A aj na typické ‚smotánkovské‘ večierky len veľmi málo ľudí chodí z čistého snobstva a ‚smotánkovských chúťok‘, ako je to v zahraničí. Tu sa na recepciách ľudia stretávajú väčšinou kvôli obchodným stykom, marketingu. Jednoducho tu neexistuje skupina ľudí, medzi ktorými je to silné spojivo - peniaze a úspech. Slovo úspech je tu strašne krátkodobá záležitosť.“
Okúsili ste aj americkú smotánku, takže asi hovoríte z vlastných skúseností…
„Mať peniaze je v Hollywoode najsamozrejmejšou vecou. Nikto sa tam nezaoberá počtom vašich núl. Jediné, čo platí, je dosiahnuť úspech. A úplne najlepšie je dostať veľkú rolu a dobre ju zahrať. My sme sa v Hollywoode vlastne nikam nedostali. Story tu nikto nepozná, nie sme hviezda, tak prečo by nás niekam vpustili?“
Sú vôbec podmienky, aby takáto situácia a vrstva u nás vznikli?
„Myslím, že áno.Veď to tu všetko bolo, len to bolo umelo prerušené.“
Napriek tomu, že označujete Story za jemný, elegantný bulvár, nevyčítajú vám niekedy kritici, že zaoberať sa podobnými vecami je príliš pominuteľné a lacné?
„Všetky noviny a časopisy, všetko, čo v nich vyjde, je pominuteľné. Všetky politické udalosti sú pominuteľné, každé číslo denníka môžete po dvoch hodinách od vyjdenia zahodiť do koša. Čo nie je pominuteľné, je štýl písania, pohľad na svet. Okrem toho, ja v intelektuálnu kritiku neverím. Najmä nie v Čechách, kde sa literárna kritika prestala učiť, a bohužiaľ, medzi kritikmi je stále dosť neuznaných autorov.“
Ako spisovateľka máte s kritikmi napäté vzťahy?
„Také, aké môže mať veľmi dobre predávaná autorka.“
Niečo ako Michal Viewegh?
„No, ten ich v knihách už zabíja. Mne v podstate až tak neprekážajú a ani ja nie som práve ich hlavným terčom. Iba tvrdím, že u nás nie je kritika váženou, fundovanou oblasťou.“
Alfou-omegou vašich kníh je vzťah muž-žena. Vaše hrdinky sa väčšinou so svojimi láskami trápia, prežívajú neúspechy, bezmocnosť… Ako je to s vami v skutočnosti, tiež je to pre vás trápenie alebo to s mužmi „viete“?
„Myslím, že to je v poriadku. Mám mužov rada, hlavne tých mojich: syna, manžela a otca.“
Čítajú vás?
„Nie. Iba dcéra si občas prečíta, keď ju upozornia, že je tam niečo o nej. Ostatným je to úplne jedno.“
Napriek tomu, že máte asi oveľa viac čitateliek-žien, muži oceňujú, že - doslova - nie sú pre vás synonymom „blbstva“. Synonymom čoho sú pre vás?
„Muži? Ja by som dokonca povedala, že muž je jedným z najsilnejších motívov mojej existencie. Vzrušenie. Ochrana.“
A boj?
„Ja nebojujem, ja sa iba muža snažím nepodráždiť. Samozrejme, aby som ho mohla ovládať. Mám pocit, že feministky zvolili zlú taktiku. Tá moja je obrátená.“
Je dnes Halina Pawlowská predovšetkým šéfredaktorka?
„Vôbec nemám čas túto otázku si dávať, pretože sa mi až do času, keď som so Žitom skončila, miešala televízia, časopis, divadlo a knihy. Ale som typ, ktorý stále pociťuje pracovný deficit. Takže už teraz sa pripravujem na novú televíznu reláciu. Bude to ale niečo celkom iné ako Žito, akési zvláštne cestopisy.“
Veľa a rada cestujete?
„Cestujem veľa. Rada tiež, ibaže sa bojím všetkých cestovných prostriedkov a u každého si predstavujem, čo sa mi môže stať. Najviac ma asi uchvátili Fínsko, Afrika a Manhattan, najmenej napočudovanie Rím. Možno preto, že som tam bola na invalidnom vozíku… Ale inak som vďačný cestovateľ, pretože sa mi páči všade. Ja keď niekam idem, idem tam s rozhodnutím, že sa mi tam bude páčiť.“
Vráťme sa do českej reality, kde v týchto dňoch vrcholí predvolebná horúčka. Vedeli by ste ako autorka celkom zmeniť tému a začať dnes písať o politike?
„Neviem, či by som to dokázala, a ani ma to vôbec neláka. Samozrejme, že sa ma politika týka, že ma zaujíma ako občianku tejto krajiny. Ale to je maximálna miera mojej angažovanosti.“
O tom, že by ste niekoho ako známa osobnosť podporovali, teda ani zďaleka neuvažujete?
„Keď sa ma niekto spýta, komu fandím, poviem to. Aj verejne. Ale nechce sa mi tým umelecky zaoberať. Nie som typ, ktorý by nahlas vykrikoval svoje politické názory, pretože sa v tom necítim byť fundovaná. Inými slovami - keď niekto maľuje obrazy, nie je povinný hlásať, ku ktorej strane patrí. Ja som teraz tiež písala stĺpček o nedávnej neslávne známej demonštrácii v Prahe. Ale myslím, že tým vyjadrujem svoje subjektívne názory, nie vzťah k politike. A ak sa mi aj dostane do kníh, tak ako reflexia človeka, ktorý žije v nejakej dobe. Nie prvoplánovo.“
Pôjdete voliť?
„Samozrejme.“
ALEXANDRA TINKOVÁ
