Minulý týždeň sa objavili zaujímavé správy o snahe ministerstva financií zaviesť daňové zaťaženie kapitálového výnosu z obchodovania s dlhopismi. Okrem nejasností spojených s možnými technickými nedostatkami pri výpočte tejto dane, ktoré sa podľa názoru niektorých dílerov dajú hravo obísť jednoduchými obchodnými transakciami, sú predstavy štátu o „zarobení“ na finančnom sektore pochybné.
Asi málokto si vie predstaviť, že príde do banky a nadiktuje tamojším úradníkom, akú vysokú úrokovú sadzbu bude platiť. Každý bežný klient má totiž len dve možnosti - buď sa s bankou dohodne na úrokovej sadzbe, ktorá je pre banku prijateľná, alebo nedostane pôžičku. Ani štát na tom nie je inak. Pokusy o vytiahnutie peňazí z bánk prostredníctvom danenia kurzového rozdielu sú práve tak márne, ako pokusy o presviedčanie bankového úradníka, že má žiadať menší úrok než určujú záujmy banky.
Predstavme si najjednoduchší model vzťahu štát a banka - štát potrebuje na jeden rok približne 100 mil. Sk a banka je tieto peniaze štátu ochotná požičať pri reálnom výnose (teda pri výnose, ktorý banka zaznamená po odpočítaní všetkých daní) napríklad 20%. Ak štát ponúkne dlhopis s ročným nezdaneným kupónom práve na týchto 20%, potom sa veľmi rýchlo dohodnú. Ak však štát bude kupón zdaňovať zrážkovou daňou 15%, potom pochopiteľne banka bude žiadať, aby kupón dlhopisu bol na približne 23,53% - čiže aby jeho veľkosť pokryla aj nutné daňové náklady. Ak bude kupón vystavený na nižšiu sadzbu, potom banka bude žiadať zníženie emisného kurzu dlhopisu o zodpovedajúcu úroveň. Čo sa však stane, ak štát začne takýto kurzový rozdiel zdaňovať? Nič. Banka bude žiadať také výrazné zníženie kurzu, aby rozdielom oproti nominálnej hodnote mala zaručený očakávaný reálny výnos 20%. Jednoduchým extrémnym príkladom je dlhopis s nulovým kupónom - pri vyššie spomenutých podmienkach 100 mil. potreba štátu a 20% reálna sadzba banky by štát od banky dostal v prípade nulovej dane na kurzový rozdiel 83,333 mil. Sk a po roku zaplatil 100 mil. Sk. Ak však štát zavedie daň na kurzový rozdiel vo výške 40%, potom banka bude ochotná za rovnakých podmienok poskytnúť štátu len 75 mil. Sk a o rok žiadať 100 mil. Sk. Rozdiel, ktorý vznikol medzi 83,333 mil. Sk a 75 mil. Sk je spôsobený práve daňovou sadzbou. Všetky možnosti teda končia v jednoduchej úvahe - štát musí za každú korunu, ktorú chce získať, zaplatiť po roku 20 halierov (okrem toho samozrejme vrátiť požičanú korunu). Akékoľvek dodatočné dane tento fakt nezmenia a môžu len zhoršiť financovanie štátu, ktorý sa viac a viac zadlží, pretože zhoršené daňové podmienky spôsobia zníženie kurzu štátnych dlhopisov a teda štát na pokrytie rozpočtových potrieb bude musieť vydať vyšší nominálny objem dlhopisov.
Jediná, aj to len dočasná výhoda, ktorú takéto opatrenia štátu môžu jeho rozpočtu priniesť, sa zakladá na retroaktívnosti zdaňovania. Avšak takéto opatrenie je veľmi podozrivé - je porovnateľné so správaním sa predavača, ktorý vám najprv povie, že chlieb stojí 10 Sk a keď mu poviete, že si ho naozaj chcete kúpiť, odrazu povie „Nie,nie - ten chlieb stojí až 15 Sk!“
XAVER GUBÁŠ, P67 value, spol. s r.o.
