Je to opakujúci sa problém dnešného divadla. Dramaturg a režisér odmietajú na seba vziať zodpovednosť chirurga a urobiť radikálne rezy. Je jedno či „len“ estetické, alebo niekedy až životne dôležité. Inak povedané, akoby zabúdali, že v tvorivom arzenáli treba mať aj „červenú ceruzku“ a teda škrtať. Je to slabina mnohých inscenácií (divadelných, ale aj televíznych), ktoré doplácajú práve na zdĺhavosť. Je to aj problém najnovšej premiéry Činohry SND, Albeeho Krehkej rovnováhy, ktorú na Malej scéne inscenovali režisér Peter Mikulík a hosťujúci dramaturg Marian Puobiš. Pritom stačilo málo: zopár citlivých „rezov - škrtov“ a síce stále zaujímavá, no predsa už ušlými rokmi poznačená dáma - dráma by sa aj dnes zaskvela v dávnej kráse. Najmä, keď činohra disponuje takým hereckým potenciálom, aký predvádzajú na javisku do radu všetci účinkujúci. Je radosť sledovať obidve manželské dvojice. Manželku Milky Vášáryovej brutálne obhajujúcu si svoju pýchu - svoju „krehkú rovnováhu“. Jej Agnes je taká uveličená a zaujatá rolou rodinnej samaritánky a vlastným vnútrom, že jednoducho nemá čas načúvať problémom tých, ktorým je odhodlaná pomáhať aj cez (ich) mŕtvoly. (Aj keď v prípade rovnako egocentrickej a hysterickej dcéry - plodu rodinnej výchovy v presvedčivom podaní Ingrid Timkovej - to tiež nie je celkom jednoduché. A naozaj je otázkou, či je ťažší post „matky či Katky“.) Manžel Františka Kovára je sympatický v bezradnej snahe o udržanie si rezignovanej rovnováhy v obkľúčení manželky, dcéry, švagrinej, no súčasne odpor vzbudzujúci svojou nechlapskosťou, morálnou impotenciou vyriešiť akýkoľvek problém. Na menšej ploche geniálne zahrali aj Božidara Turzonovová a Dušan Jamrich onen párik priateľov „idiotov“ s uspokojením a noblesou dupajúcich ako tie povestné slony v porceláne. Výborná je i Zuzana Kocúriková, paradoxne najslobodnejšia, keďže obrnená privilégiami alkoholikov si pokojne vraví, čo si myslí. Nadpriemerné herecké výkony sú však utopené práve v záľahe textu. Inscenátori akoby nezohľadnili, že od čias napísania hry ocenenej Pulitzerovou cenou uplynulo už viac ako tridsať rokov a niektoré roviny sú už jednoducho anachronizmom. Najmä rezignovali na zmenené životné tempo. Dnešný súčasník už jednoducho nemá čas donekonečna sa krútiť na jednom mieste a mnohé problémy hrdinov v hre obsiahnuté už preň problémami nie sú, alebo by ich riešil šmahom ruky. Vtedy nastupuje v diváckych radoch nuda, nech sa herci snažia akokoľvek. Primeraná redukcia textu by osviežila vnímavosť publika, navyše by viac vystúpili do popredia roviny, ktoré ľudí trápia dodnes, a práve pre ne zostane Albeeho hra navždy súčasnou. Krehká rovnováha Malej scény by sa tak stala väčšou radosťou nielen pre jej tvorcov, ale aj pre adresátov. BARBORA DVOŘÁKOVÁ