ERLAND JOSEPHSON (15. 6. 1923) - švédsky herec, režisér a scenárista. Od roku 1945 pôsobil na rôznych divadelných scénach, v roku 1966 sa stal umeleckým vedúcim Kráľovského dramatického divadla v Štokholme. Bol spoluscenáristom Bergmanovej snímky A čo všetky tie ženy (1964), v roku 1972 hral v jeho filme Šepoty a výkriky. Po stvárnení hlavnej postavy vo filme Scény z manželského života (1974) začal dostávať príležitosti u viacerých zahraničných režisérov. Spolu so S. Nykvistom a s I. Thulinovou režíroval film Jeden a jeden (1978), s Nykvistom film Marmeládová revolúcia (1979). Z ďalších filmov: Náruživosť (1969), Jesenná sonáta (1978), Sezóna mieru v Paríži (1981), Fanny a Alexander, Byt so žltým kobercom, Nostalgia (všetky 1983), Obeť (1986), Testament zavraždeného židovského básnika (1987), Neznesiteľná ľahkosť bytia (1988), Prosperove knihy, Stretnutie s Venušou (obidva 1991).Erland Josephson, ktorý v nedeľu 21. júna (šesť dní po svojich 75. narodeninách) ako hosť medzinárodného festivalu Art Film v Trenčianskych Tepliciach prevezme cenu Hercova misia a ktorého meno tak pribudne na zábradlí tamojšieho Mosta slávy, je jednou z veľkých postáv švédskej kultúry. Ako filmový herec spolupracoval s režisérmi Ingmarom Bergmanom, Andrejom Tarkovským, Istvánom Szabóom či Theom Angelopoulosom, vytvoril desiatky divadelných rolí a desať rokov šéfoval Kráľovskému dramatickému divadlu v Štokholme. Sám je známy ako scenárista i režisér, ako spisovateľ vydal viacero románov, autobiografických diel a divadelných hier. Počet jeho účinkovaní vo filme sa blíži k stovke. Výrazne je spätý s filmografiou Ingmara Bergmana. „Jeden pre druhého sme vždy znamenali nesmierne veľa. Bol to on, kto ma od mojich cvičení v študentskom divadle odviedol na skutočné javisko. Formálne divadelné vzdelanie nemám žiadne,“ vraví Josephson. S obľubou zvykne rozprávať anekdotu o jednom z klasických švédskych divadelných učiteľov, ktorý spolu so svojou rovnako zaangažovanou matkou navštívi Comédie francaise v Paríži. Po zhliadnutí jednej z Racinových krvavých drám vyjdú pred divadlo. Tam na otvorenom priestranstve práve francúzska polícia zakročuje proti demonštrantom. Situácia naberá na brutálnosti. Pelendreky, krik, krv, beh, mávajúce paže, hrozenia päsťou, kamene a hluk. Učiteľova mama ustúpi pár krokov dozadu a zavesí sa do syna. „Pokoj,“ hovorí syn. „Pokoj, mami, to je len skutočnosť…“
Aký je váš vzťah ku skutočnosti a k javisku?
„Možno sa veziem s tokom reality, ale pokojne to môže byť aj hľadanie poznania. Vždy som túžil dozvedieť sa, kto v skutočnosti som. Dnes už problém so svojou identitou nemám. Viem presne, čo som zač. Postavy som budoval a potom zo seba strhával. Svoju vlastnú a rovnako aj tie, ktoré som predstavoval. Môj skutočný charakter sa rozpadol na kúsky. Tak, ako to býva s horoskopom. Čokoľvek mi niekto o mne povie, tak to súhlasí.“
Máte neuveriteľnú schopnosť charakterizovať sám seba.
„Sám v sebe nachádzam popletené stránky. Ja, ktorý sa štítim brutality v akejkoľvek forme, si na nej zgustnem na javisku. V súkromí sa agresii bránim, ale niekedy sa u mňa prejavuje. V istej zlomyseľnosti, štipľavej irónii, skrytých obvineniach. Presne v tomto sa nerešpektujem.“
Vyrástli ste v meštiackej, dosť dobre situovanej židovskej rodine, kde židovské nikdy nebolo ortodoxné.
„Keby ma ortodoxný Žid počul tvrdiť, že som Žid, určite by sa urazil. Ale mal som to privilégium môcť si prežiť taký život, aký som si želal. Nemám v sebe ani zrnko horkosti. Samozrejme, že mám doma divadelné hry a filmové scenáre, ktoré sa nikdy nerealizovali. Myslím si, že sú dobré a teším sa z nich, ale neprekáža mi, že z nich nakoniec nič nebolo.“
Vždy sa však v živote nájde niečo, za čo by sa človek mohol hanbiť…
„Ja sa iba domnievam, že som vždy chcel byť hercom. Boli to iní ľudia - hlavne Bergman - ktorí zapríčinili, že som sa ním nakoniec stal. Bol som závislý od druhých, ale vždy som sa mohol zaoberať tým, čo som chcel robiť. Istý čas som koketoval s intenzívnym univerzitným vzdelávaním. Dal som sa na kunsthistóriu, no čoskoro som zistil, že sa vo mne žiadny skutočný bádateľ nenachádza. Asi ma viac zaujímalo prebádať práve to, čo bolo vo mne samom.“
Jednu za druhou ste dostávali filmové úlohy u slávnych režisérov…
„Mal som ich rád všetkých - najmä preto, že v ich blízkosti som mal rád aj seba samého. Všetci požadovali veľa, ale veľké nároky sú výzvou, nie záťažou. Najbližšie puto som mal s Tarkovským. Intuitívne porozumel, čo všetko som schopný zo seba vydať a ja som rovnako pochopil, čo chcel on. István Szabó - to je radosť. Ako správny Európan zozbiera medzinárodný súbor a vo filme nás nechá hovoriť materinským jazykom. Tvrdí, že len vo vlastnom jazyku je herec skutočne dobrý. Pracovať s Bergmanom bol vždy ohromný zážitok. Obidvaja sme potom žasli nad intelektuálnymi analýzami, ktorým sú filmy a divadelné hry vystavené. My sme pritom chceli iba porozprávať príbeh. Veľkí režiséri sú totiž rozprávači. Ale majú aj svoje rozmary. Pri Angelopoulosovi sa môže stať, že všetci musia čakať, kým k nemu nepríde inšpirácia.“
Máte aj vy nejaké zvláštnosti?
„Samozrejme, niekoľko. Napríklad som priam maniak zaťažený na perá. Vždy mám poruke veľa pier. Keď nejaké z nich stratím, beriem to ako zlé znamenie.“
Ste tvor spoločenský?
„Vždy ma bavilo byť v centre pozornosti, som nevyliečiteľne zvedavý. Teraz som zvedavý na Slovensko. Nikdy som tam ešte nebol a nič o ňom neviem. Alebo lepšie povedané - neviem, či niečo viem. Ale chcem toho vedieť veľa.“
LARS-OLOF LOTHWALL
(Autor je publicistom a dlhoročným členom Švédskeho filmového inštitútu.)
