Predsedníctvo Združenia robotníkov Slovenska predvčerom rozhodlo o vylúčení poslanca Garaia zo strany. Dôvodom sú vraj jeho aktivity, "ktoré sú v rozpore so zásadami a morálkou tejto strany". Predseda Ľupták opäť zopakoval, že poslanci ZRS a ich rodinní príslušníci nesmú privatizovať - kto túto zásadu nedodrží, musí ísť preč. Poslanec Garai si je však istý, že sa mu krivdí - ako spoluzakladateľ ZRS totiž veľmi dobre vie, ako to so "zásadami a morálkou" v Ľuptákovom združení v skutočnosti vyzerá. Čerstvo vylúčený člen strany na vlastné oči videl, že mnohé z elementárnych zásad politickej slušnosti porušil práve predseda Ľupták. Je pochopiteľné, že o morálnom práve Predsedníctva ZRS vylučovať niekoho zo strany z morálnych dôvodov Ján Garai pochybuje. Ak by každé porušenie "zásad a morálky" bolo potrestané vylúčením, ZRS by prišla aj o svojho predsedu.
Prvého júna 1995 zvolal Miroslav Kočnár, bývalý poslanec ZRS, tlačovku, na ktorej dve bývalé členky Ľuptákovej strany oznámili, že v júli 1994 zo zoznamu nezamestnaných opisovali mená a adresy na petičné hárky ZRS - členovia ústrednej rady ich družne podpisovali, aby sa združenie mohlo zúčastniť na parlamentných voľbách.
ABY SA OSTATNÍ NEBÁLI
Magdaléna Kiszelicová a Otília Karászová so všetkými podrobnosťami vyrozprávali, ako sa natrápili, kým každá z piatich opisujúcich "dievčat" vyplnila menami a adresami 20-25 petičných hárkov. Na správu o tejto udalosti ako prvý za "robotníkov" reagoval poslanec Ján Garai: "ZRS a ani ja by sme takto neklesli a dopustili sa špinavosti. Je to nehorázna lož." Na otázku, ako sa chystá združenie reagovať, ak sa touto záležitosťou budú zaoberať orgány činné v trestnom konaní, pán Garai poznamenal, že na prokuratúru pôjdu práve Kočnár, Kiszelicová a Karászová, a to "veľmi rýchlo", lebo podnet, ktorý na nich podá ZRS, "všetkých prekvapí".
Po niekoľkých dňoch zašiel do televíznych Aktualít predseda ZRS, aby sa aj on vyjadril ku kauze. Ján Ľupták tam povedal: "Ľupták by to v histórii nespravil." Lenže vzápätí sa prihlásil nový svedok - Antonín Zajac, robotník nitrianskej Optimy, člen rozhodcovskej komisie ZRS a náhradník za poslanca za Západoslovenský kraj. Jeho výpoveď bola pre Ľuptáka, Garaia i celé ZRS veľmi nepríjemná: "Bol som prítomný v Banskej Bystrici, keď Jano Garai vytiahol plachtu z počítača a povedal, že má vyše 2000 mien a adries, ktoré mieni použiť na petičné hárky. Jano Ľupták sa ohradil, že to nie je dovolené podpisovať druhých ľudí, a opýtal sa ho, či má obchodených tých ľudí, ktorých mieni podpisovať, či oni súhlasia s tým, aby sa ich mená a podpisy použili na petičné hárky. Jano Garai povedal, že áno. Tým pádom sa všetko skončilo, utíchlo to, zdvihli sa členky ZRS, ktoré boli prítomné, a išli prepisovať..." Antonín Zajac ešte povedal, že keď priniesli petičné hárky s menami a adresami, ako prvý ich začal podpisovať práve pán Garai, vraj "aby sa ostatní nebáli".
Ústredná rada ZRS, týždeň po Zajacovom vyhlásení, schválila trestné oznámenie - ale len na trojicu Kočnár, Karászová, Kiszelicová. Nežalovali ich však za ohováranie, ale za "nevykonanie oznamovacej povinnosti v súvislosti s údajným falšovaním podpisov na petičných hárkoch"... Keď polícia prípad vyšetrovala, Ján Garai falšovanie hárkov jednoznačne poprel - pán Ľupták v tejto veci odmietol vypovedať! Vyšetrovanie sa skončilo ako obvykle - polícia síce konštatovala, že "bola naplnená podstata trestného činu marenia prípravy a priebehu volieb", ale vzhľadom na skutočnosť, že policajný orgán "nezistil skutočnosti oprávňujúce obviniť konkrétnu osobu", bol prípad uložený... Protesty dvoch bývalých členiek ZRS na tom už nič nezmenili. V každom prípade si Ján Garai zrejme svojho predsedu pamätá aj inak, ako si sám seba pamätá Ján Ľupták.
ĽUPTÁKOVE ŽENY,
GAVORNÍKOVA PRIATEĽKA
Podľa šéfa združenia sa Garai spreneveril vlastnej strane - vznikla vraj preto, aby bránila záujmy ľudu, a nie aby sa poslanci a ich rodiny obohacovali. Pre predsedu ZRS je absolútne neprípustnou formou obohacovania sa privatizácia. Zdá sa, že ostatné formy sú pre Ľuptáka vcelku prijateľné.
Po dlhej parlamentnej noci z 3. na 4. novembra 1994 sa členkou Rady Slovenského rozhlasu - čo nie je len čestná, ale aj platená funkcia - stala pani Edita Planková. Bývalá učiteľka na základnej škole, vedúca Strediska služieb sociálnej starostlivosti, švagriná Jána Ľuptáka. Sestra jeho manželky sa neskôr stala podpredsedníčkou dozornej rady IRB. Svokra Jána Ľuptáka, vtedy 68-ročná Helena Planková, sa takisto dostala do dozornej rady banky - banky Dopravnej. Matka Ľuptákovej manželky odmietla čo i len pomyslenie, že by k svojmu postu a príjmu prišla prostredníctvom svojho zaťa: "Hovorí sa, že som sa tam dostala cez Ľuptáka. Nie je to pravda. Som tam ako odborníčka." Na otázku, aké má vzdelanie, odpovedala: "Nedokončený druhý ročník strednej školy a účtovnícky kurz..." Pani Alžbeta, manželka Jána Ľuptáka, pôvodným povolaním technická pracovníčka, sa stala členkou dozornej rady Krtíšskych mliekarní, a.s., a takú istú funkciu zastáva aj v banskobystrickej akciovej spoločnosti Zdroj...
Ján Ľupták, ktorý tak principiálne odmieta obohacovanie sa formou privatizácie, nič nenamietal proti tomu, keď sa jeho priateľ Štefan Gavorník, podpredseda ZRS a prezident Prezídia FNM, obohacoval tak, že popri svojich dvoch veľkých funkciách zastával aj miesto generálneho riaditeľa IRB-LEAS v Banskej Bystrici - inštitúcie, ktorá sa špecializovala na leasingové operácie. Podľa informácií denníka Práca pán Gavorník za svoje riaditeľovanie poberal mesačne mzdu 35 tisíc Sk plus podiel na ročnom hospodárskom výsledku "vo výške 100 percent, maximálne 420 tisíc Sk". Podpredseda ZRS tieto informácie komentoval slovami, že je to v poriadku, lebo zmluva "neprekračuje vo svojom obsahu žiadne odborné kritériá, ba ani etickú stránku". Prezident prezídia nevidí nič zlého ani na tom, že priateľka rodiny Gavorníkovcov, pani Irena Jenčová, ktorá začala podnikať spolu s jeho manželkou, ako majiteľka spoločností Manaz a Alkop sprivatizovala celkove tucet rôznych podnikov, predovšetkým štátnych majetkov. Pani Jenčová, ktorá bola za FNM v dozornej rade IRB a ešte stále je v dozornej rade Nafty Gbely, redaktorovi Pravdy vysvetľovala, že v tom netreba hneď hľadať nejakú protekciu: "Spýtajte sa, prečo som ako priateľka Gavorníkovcov nesprivatizovala kúpele? Ako to, že ich rozchytali iní? A zistíte, že ani ten pán Gavorník nie je všemocný. Veď v Prezídiu FNM má len jeden hlas z deviatich!" Podpredseda ZRS a prezident Prezídia FNM zaiste nemôže všetko - ale v rámci svojich možností toho doprial rodinnej priateľke naozaj dosť.
Napriek tomu, že ešte v júni 1997 parlamentný klub ZRS vyslovil Gavorníkovi nedôveru a vyzval ho, aby z funkcie odstúpil "v záujme zvýšenia autority a dôveryhodnosti ZRS na prahu volebného obdobia", Ján Ľupták bez ohľadu na zásady a morálku strany, svojho priateľa podržal. Štyri mesiace pred voľbami však vylúčil zo strany poslanca, ktorý - čo sa obohacovania týka - nebol až v takom pokročilom štádiu. Ján Garai predvčerom povedal, že predseda Ľupták nemá "rovnaký meter na ľudí okolo seba". Nemá ho ani voči sebe.
VYTIAHOL ZOZNAM
A PONÚKOL
Keď sa predseda ZRS ako šéf vládneho subjektu dištancoval od privatizácie vo všetkých jej formách, bývalý minister Janičina si spomenul na epizódu, ako u neho osobne intervenoval v prípade Kovošrotu Piesok. Predseda ZRS vtedy navštívil pána Janičinu aj so záujemcom o tento podnik a žiadal ministra, aby bol jeho mandant uprednostnený. Ľupták neskôr priznal, že naozaj bol za ministrom, ale vraj len preto, aby sa zastal človeka, ktorého predtým "nikdy nevidel". Podľa informácií týždenníka Plus 7 dní, tým človekom bol jeho vlastný bratranec...
V júni 1996, keď vo vládnej koalícii vypukla vážna kríza, navštívil sídlo SDĽ Štefan Gavorník. V rozhovore s poslancom Magvašim a akademikom Hraškom sondoval, ako budú poslanci SDĽ hlasovať o personálnom obsadení Prezídia FNM. Podpredseda ZRS sa snažil svojich partnerov presvedčiť, aby ho podporili vo funkcii prezidenta a vyhodili z FNM viceprezidenta Reháka. Podľa Petra Magvašiho Gavorník "vytiahol zoznam približne 140 podnikov a ponúkol nám, aby sme si do rána vybrali tretinu z nich, že do pondelka to bude sprivatizované..." Gavorník nepoprel, že v sídle SDĽ naozaj bol, ale tvrdil, že žiadny zoznam nevytiahol - a keby aj, tak zoznamy privatizovaných podnikov sú verejné, "takže polemika o ich prístupnosti je zbytočná". Podpredseda ZRS pritom dobre vedel, že polemika sa netýka prístupnosti zoznamov, ale toho, že sa tretinou podnikov z nich pokúsil skorumpovať poslancov inej politickej strany... Ján Ľupták, tak ako vždy, sa Gavorníka osobne zastal. Tvrdil, že Magvaši s Hraškom vystúpili preto, lebo SDĽ má veľké problémy, keďže "na povrch vyšla informácia o sprivatizovaní fabriky bratom predsedu SDĽ Jozefa Migaša". Tento fakt vraj chce "SDĽ-ka" zakryť a "špinu hodiť na ZRS, ale nepodarí sa im to". Tri dni predtým však Migašov brat porozprával, ako prišiel k fabrike: "Využil som svoje kontakty a získal podporu ZRS cez Janka Ľuptáka. A nebolo to vôbec jednoduché, veď za druhým projektom stálo HZDS..."
Koncom roku 1996 sa zamestnanecká akciová spoločnosť pokúsila sprivatizovať Výskumný a šľachtiteľský ústav Select Bučany. Pokus to bol neúspešný, a tak predstavitelia akciovky svoje sklamanie ventilovali aj pred novinármi. Vyslovili ľútosť nad tým, že im ZRS nepomohlo, hoci "podpísali s Okresnou radou ZRS Trnava Dohodu o sponzorstve s podporou ročne 500 000 Sk". Ukázalo sa totiž, že pol milióna ročne v prospech ZRS na presadenie privatizačného projektu nestačí. Akciovke nepomohlo ani to, že podobnú, ba ešte horšiu dohodu podpísali s vtedajším krajským predsedom vládnej Roľníckej strany Slovenska. V nej sa zaviazali, že ak zamestnanecká spoločnosť dostane od FNM 51 percent akcií podniku, potom predá firme krajského šéfa RSS 35 percent nadobudnutých akcií. Išlo o známy "tretinkový princíp" v privatizácii. Napriek dohodám však napokon všetko bolo inak - o privatizácii nerozhodli ani ľudia ZRS, ani RSS, ale páni z HZDS. Združenie im to dlhé roky totiž umožňovalo.
ĽUPTÁKOVO MENŠIE ZLO
Od roku 1994 sa predseda ZRS tvári, ako keby za nič, čo vláda a FNM urobili, v podstate nemohol: "Naša strana má len 7,34 percenta. Čiže Ľupták môže skákať len do výšky 7,34 percenta.... Ja nemôžem robiť nič." Občas k tomu ešte dodal, že "my môžeme vyskakovať len potiaľ, pokiaľ nám stačí dvanásť hlasov v parlamente". Faktom však je, že práve vďaka týmto dvanástim hlasom mohlo HZDS vládnuť, ako vládlo, a FNM privatizovať, ako privatizoval. Ak sa totiž ZRS proti niečomu naozaj postavilo, zvyšok vládnej koalície si nemohol pomôcť - ako napríklad v privatizácii kľúčových finančných inštitúcií.
Vo februári 1997, napriek úpornému odporu predsedu HZDS, parlament zmrazil posúkromňovanie veľkých slovenských bánk. Rozčúlený Mečiar v rozhlasovom interview svojho vládneho partnera poúčal: "My sme upozorňovali Združenie robotníkov Slovenska, že nemožno v zásadných veciach robiť tak, že síce som s jedným, ale keď sa mi chce, odskočím si k druhému..." Predseda HZDS sa vtedy dokonca vyhrážal, že "vláda môže zhodnotiť svoje koaličné pôsobenie", čím len predviedol, aký je bezmocný. Nič z toho, čo vládna koalícia presadila, nemohla v parlamente schváliť proti vôli poslancov ZRS. Z čoho vyplýva, že všetko, čo tretia Mečiarova vláda urobila, mohla dokonať len preto, lebo jej to ZRS dovolilo. V silách Ľuptákovho združenia bolo totiž zabrániť všetkému, s čím nesúhlasilo. V záchvate úprimnosti to napokon priznal aj podpredseda Štefan Gavorník: "7,34 percenta nie je málo. Bez robotníkov nemožno vytvoriť vládnu koalíciu... Bez nás by HZDS nezostavilo vládu a bolo by v opozícii." Bezmocnosť združenia, ktorú tak rád a často predstiera predseda Ľupták, bola a je najväčšou politickou amorálnosťou, akej sa za roky svojho spoluvládnutia dopustil.
Keď HZDS podivuhodným spôsobom sprivatizovalo Naftu Gbely, šéf parlamentných robotníkov sa nevedel rozhodnúť, čo má urobiť. Najskôr vyhlásil, že ho nezaujíma, "kto to má a ani nás to netankuje", ale vzápätí sa spätil a tvrdil, že ZRS bude iniciovať zákon o "neznámych nadobúdateľoch" - mal odhaliť tých politikov, ktorí sa už "nabalili". Namiesto toho, aby od svojho podpredsedu žiadal, nech si robí svoju robotu transparentne a podľa zákona, Ľupták si vymýšľal zákon, ktorý by zaručil "poctivosť" v rámci rozkrádania... Napokon sa predseda ZRS priznal, prečo je v prípade Nafty Gbely taký opatrný: "Pri takejto akcii buď rozbijete koalíciu, alebo zostanete. Musíte si vybrať menšie zlo." Ján Ľupták teda usúdil, že vládna koalícia, ktorá privatizovala tak, že rozdala štátny majetok vopred vybraným záujemcom za zlomok jeho hodnoty, čím síce vytvorila vrstvu milionárov a miliardárov, ale pripravila obyvateľstvo o desiatky miliárd korún, je menšie zlo v porovnaní s tým, keby takáto koalícia vôbec neexistovala...
Na to, aby FNM mohol v roku 2001 vyplatiť občanom SR ich dlhopisy, bude potrebovať približne 35 miliárd korún. Preto si vedenie fondu uložilo, že v rokoch 1996 až 1998 vytvorí rezervy vo výške 25 miliárd Sk. K dnešnému dňu však FNM nemá ani korunu rezerv... Ľupták vylúčil zo strany Garaia, lebo sa vraj obohacoval. Seba by mal vylúčiť za to, že strana, ktorú vedie, ochudobnila chudobnejších občanov.
