Na začiatku normalizácie v roku 1969 stálo úporné úsilie straníckych ideológov presvedčiť občanov, že okupácia bola vlastne bratskou pomocou. Keď sa to podarilo, tak naša krajina upadla do obdobia dvadsaťročného duchovného temna, z ktorého sa doteraz celkom nespamätala. Dnešní dediči týchto ideológov stoja pred podobným problémom, usilujú sa presvedčiť občanov, že zmarené referendum sa vlastne uskutočnilo, že jeho výsledky sú známe a platné. Zatiaľ ešte nepochybujeme o tom, že referendum v skutočnosti bolo zmarené, že žiadne s troma otázkami nikdy vyhlásené ani publikované v Zbierke zákonov nebolo, že si ho minister vnútra na podnet vlády iba vymyslel, že stanoviť jeho nový termín, ak sa v tom pôvodnom pre nezodpovednosť zodpovedných neuskutočnilo, vyplýva z logiky veci - i keď to ústava ani iný predpis neupravujú, stále ešte s istotou vieme, že pán premiér si svojvoľne a v rozpore so zákonom uzurpoval právomoci Ústrednej komisie pre referendum a akési jeho výsledky sám vyhlásil, s úplnou istotou ešte vieme, že považovať tento jeho výmysel za výsledok prejavenej vôle občanov môže iba ten, kto občanmi a zákonmi tejto krajiny hlboko pohŕda. A stále ešte aspoň tušíme, že keby pán generálny prokurátor nemal hlavu hlboko zaborenú do piesku, asi by toto verejné pohŕdanie zákonmi neostalo bez ohlasu strážcov zákonnosti. To všetko je zatiaľ ešte stále celkom jasné, ale myslím, že to treba neustále pripomínať, lebo snaha, aby sa z „okupácie“ stala „bratská pomoc“, je veľmi silná. Je naivné očakávať, že ten, čo zástupcov občanov v parlamente nazýva hlupákmi, zradcami a nepriateľmi krajiny, bude dodržiavať ústavu, že bude rešpektovať vôľu občanov. Veď za tých hlupákov, zradcov a nepriateľov považuje vlastne všetkých tých, pre ktorých je zákon viac ako rozhodnutie politickej strany. Spoločenská klíma je taká zvláštna vec, že niekedy je dosť ťažké odhadnúť, čo na ňu vplýva, ako sa zo dňa na deň takmer nebadane mení. Aj v roku 1969 sme si ani neuvedomili, ako sa z okupácie stáva bratská pomoc. My sme vlastne vtedy iba pristúpili na terminológiu straníckych ideológov a až neskôr sme zbadali, že sme tým postupne prebrali aj ich myslenie. Malo by nás to varovať, veď tie dve desaťročia normalizácie boli naším spoločným zlyhaním, boli našou spoločnou prehrou. A tak kým prvé zmarenie referenda prinieslo dohodu opozičných politikov, to druhé by malo priniesť dohodu demokraticky zmýšľajúcich občanov, aby nepripustili, že sa z okupácie opäť stane bratská pomoc. Inak nás čakajú desaťročia duchovného temna.

PAVOL STANO, Smokovec