MARGARET E. MANES DOTYOVÚ pozvali na Slovensko ako odborníčku na drogy a marketing. Na stáž s ňou pricestoval zo Spojených štátov aj jej manžel-dôchodca. Ako prezradila, obaja prijali túto ponuku, lebo ešte nikdy neboli vo východnej Európe. A pritom pani Dotyová strávila v zahraničí už nejednu expertnú misiu. Už počas štúdií na vysokej škole ju na prednáškach o histórii zaujalo, čo sa deje vo východnej časti Európy. Záujem pretrval dodnes. Teraz, keď tu prebiehajú zmeny, sa jej naskytla šanca nielen sa o nich presvedčiť na vlastné oči a uši, ale byť aj nápomocná. V organizácii, kde pracuje - ide o Medzinárodný výkonný poradný zbor (IESC) sídliaci v štáte Connecticut - sa sústreďujú požiadavky na poskytovanie expertov pre najrôznejšie hospodárske odvetvia. Požiadavku zo Slovenska zabezpečiť na stáž odborníka v oblasti protidrogovej liečby sprostredkovala IESC známa americká agentúra USAID (Americká agentúra pre medzinárodný rozvoj). Pani Dotyová sa rozhodla šancu nepremrhať. Na šesť týždňov sa tak stalo jej pracovným miestom Centrum pre liečbu drogových závislostí na Hraničnej ulici v Bratislave. Skutočnosť, s ktorou sa na Slovensku stretla, ako hovorí, ju značne prekvapila…
Mohli ste si vybrať z viacerých východoeurópskych štátov, no prednosť dostalo Slovensko. Prečo?
„Prevážil odborný motív. Pri Slovensku ma zarazil nízky priemerný vek heroinistov. 21 rokov. U nás v Amerike je to 47 rokov. To ma zaujalo.“
Naznačili ste, že vás slovenská realita prekvapila. Čím?
„Čo mi okamžite udrelo do očí, to je súdržnosť rodín. Vidno to všade, na ulici, v práci. No a to, na čo sme ako Američania vonkoncom neboli pripravení, je čistota vo všeobecnom zmysle. V tom, ako sa staráte o budovy na uliciach, ako ich udržiavate, aj v tom, ako sa starajú o čistotu v samotnom protidrogovom centre.“
o Skutočne si myslíte, že máme čisto na uliciach?
„Áno. Okrem toho citovo na nás veľmi zapôsobila úroveň vášho hudobného a vôbec kultúrneho života. Videli sme koncerty, balety, boli sme v Redute, počúvali sme symfonický orchester, cestovali sme do Košíc na Pavarottiho… Aj v protidrogovom centre bola počas môjho pobytu otvorená umelecká výstava.“
Ako hodnotíte úroveň starostlivosti o závislých v tomto centre, kde ste pôsobili 6 týždňov?
„Maximálne ma prekvapila úroveň centra po všetkých stránkach, a najmä rozsahom poskytovaných služieb. Nerátala som s tým.“
Dá sa to porovnať s krajinami, kde ste predtým pôsobili?
„Nedá. V minulosti som totiž pracovala v dvoch afrických a dvoch juhoamerických štátoch. A tam je to o inom. U vás je pozoruhodné, že ste dokázali tak rýchlo naštartovať rôzne programy liečby, ktoré fungujú, a to, že u vás ľudia pochopili, ako sa treba starať o závislých. Percento úspešnosti liečby heroinistov sledované po roku, 47 percent, je výnimočne vysoké. Svedčí to o tom, že v centre vedia, ako pri liečbe postupovať.“
Je to zatiaľ len štatistika s ročným odstupom…
„To áno, ale posledné výskumy ukazujú, že populácia heroínovo závislých musí prejsť najprv substitučnou liečbou, a potom následnou dlhodobou starostlivosťou. Počas nej pracujú, musia sa naučiť resocializačné praktiky, osvojiť si techniky, napríklad umelecké - kreatívne pre svoju osobu. Musia sa naučiť, ako zaobchádzať so svojím telom a ako si ho chrániť. To vysoké percento úspešnosti teda nepokladám za dočasný výsledok, lebo verím, že úspešnosť spočíva v rozsiahlosti a hĺbke postavených programov, že je to to, čo závislí potrebujú.“
Funguje protidrogová liečba v USA podobným spôsobom? Určité rozdiely zrejme spôsobuje už to, že u vás sa považuje za trestné nielen prechovávanie, ale aj užívanie drog…
„Máte pravdu. Na rozdiel od nás sa u vás užívanie drog pokladá za chorobu. Ďalší faktor ovplyvňujúci našu situáciu je, že priemerný vek užívateľov drog je u nás podstatne vyšší - 47 rokov. Tretí rozdiel je v platbách zdravotným poisťovniam, ktoré síce platia za liečbu závislostí, ale ohraničujú to počtom liečení. Ak závislý neuspeje, môže sa mu stať, že už nemá šancu na opakovanie liečby. Sú v tom však rozdiely v rôznych poisťovniach ako aj v jednotlivých štátoch. Fakt, že v USA je trestné užívanie drog, spôsobuje aj ďalší problém - veľmi málo pacientov prichádza za lekármi spontánne, hoci u nás je veľa možností kvalitnej liečby. Závislí sú si však vedomí kriminálneho stavu. Takže obyčajne sa na liečbu dostávajú tak, že sú vo výkone trestu a liečia sa, alebo prídu k lekárovi preto, že už majú naliehavé zdravotné problémy.“
Dokážu u vás ľudia vnímať vyliečených narkomanov bez predsudkov?
„V tom je problém. Keď vyjde bývalý narkoman z väzenia, napriek tomu, že je čistý - po liečbe, zostáva už označkovaný ako kriminálnik. Nemá šancu získať zamestnanie a výhody občana od štátu. Má menšiu šancu oproti iným. A veľmi často sa vráti k drogám. To sa týka aj solventných vrstiev. Sú známe prípady umelcov, kongresmanov. Zákon je veľmi prísny, ale platí pre všetkých. Musím ešte dodať, že napriek všetkým protidrogovým opatreniam si hocikto v USA dokáže hocikde zohnať drogy. Sú všade.“
Prečo nové generácie mladých podľa vás znova a znova podľahnú drogám?
„Poviem vám svoj osobný názor. Pracovala som s rodinami 16 rokov. Naša krajina je príliš materialistická, rodiny sa rozpadajú, pretože obidvaja rodičia sa snažia zarábať a deti sú stratené. Mladí sa veľa pohybujú, cestujú, strácajú kontakty so starými rodičmi a najmä pocit, že niekam patria. A drogy sú všade. Ak si nájdu cestičku do nejakej partie, ohuruje ich skúsenosť s drogami.“
Akým tempom u vás stúpa počet závislých?
„S rozmachom epidémie AIDS užívanie heroínu kleslo, najmä medzi tými, čo si ho pichali, stúpa však počet tých, čo ho fajčia, vdychujú a šnupajú - tzv. sniffing. Syntetické drogy sa užívajú iba v určitých vyšších vrstvách, má to sociálny podtext, títo ľudia sa totiž nepovažujú za závislých, pretože tam nedominuje fyzická závislosť. V USA je momentálne najväčší problém užívanie cracku a kokaínu. Crack sa transportuje z Bolívie a Kolumbie a ťahá sa to pozdĺž našich západných hraníc do Kalifornie a na východe na Floridu. Heroín je rozšírený v severných štátoch USA a v New Yorku. Kokaínový problém sa však vyskytuje už v takej miere ako alkoholový.“
Boli ste v kontakte s pacientmi v centre. Drvivá väčšina z nich je veľmi mladá. Prečo sa, podľa vás, stávajú závislými?
„Verím, že užívanie drog je choroba. Skoro všetky deti sa snažia skúsiť drogy. U nás sa stávajú závislými od drog alebo alkoholu už osoby mladšie ako 10 rokov. Všeobecne si však myslím, že deti a mládež podľahnú zvedavosti, pocitom experimentu a tomu, že ich vyskúšanie drogy privádza do úžasu.“
V centre ste sa oboznámili aj s programom primárnej prevencie určeným pre stredné školy…
„Áno. Rada by som v tejto súvisloti spomenula, že v Bratislave pracuje pobočka UNICEF, ktorá prevádzkuje Linku detskej istoty. Navštívila som ich a nadviazala s nimi kontakt. Povedali mi, že zaznamenávajú množstvo otázok týkajúcich sa drogových závislostí - hádam aj 25 hovorov denne - ale pritom nemajú na to odborníkov. Navrhla som teda, aby táto linka spolupracovala s centrom, aby boli na linke odborne pripravení a znalí ľudia. A už sa to realizuje. U nás sú takéto linky takmer vo všetkých mestách s jednotným číslom 800.“
Hovorili ste aj s bežnými ľuďmi na ulici? Boli ochotní s vami komunikovať?
„Áno. Získala som dojem, že starší ľudia sú smutní a vystresovaní z problémov naokolo, až tak, že niekedy sa zdá, akoby boli z toho všetkého zmätení. Tí mladší, tak do 35 rokov, sú však uvoľnení, plní nádeje a veselí. Ale skupina medzi nimi, asi vo veku 35 až 60, sa mi zdá dosť ustarostená - z toho, čo sa deje, čo asi čaká v budúcnosti, čo bude s deťmi. Je vidieť, že bežné otázky života ich veľmi trápia. Vidí sa mi, akoby tápali.“
V čom sa vám zdalo, že sa tak výrazne prejavuje súdržnosť slovenských rodín?
„Videla som to na uliciach, na ihriskách, v kostoloch. Videla som, že vaši otcovia sa veľmi starajú o deti. Páčilo sa mi, keď som pozorovala, ako ich držia za ruky, vodia ich a všeličo im vysvetľujú, usmievajú sa a žartujú. Bolo vidieť v ich tvári, že majú navzájom radosť, keď sú spolu. Vôbec, vaše rodiny trávia spolu veľa času. Videla som pri Bratislave na Kolibe veľa rodín, čo chodia na vychádzky, výlety. Vaše rodiny chodia veľa spolu von a venujú si navzájom oveľa viac času ako naše. U nás množstvo detí trávi čas iba pred telkou a pri počítačoch.“
TÁŇA RUNDESOVÁ
