So štatistickými údajmi o nezamestnanosti sa žongluje, ako sa komu hodí. Nezamestnanosť sa dostala na hojdačku a v náručí politikov plní hneď niekoľko významov naraz. Najjednoduchšie je dovolávať sa rozvojových programov, ktoré znamenajú predovšetkým prílev štátnych peňazí a vplyv na hospodárstvo. V záujme sociálnosti sú socialisti ochotní ošklbať štátny rozpočet, ba cítiť vôľu použiť rotačku na nové peniaze. Znetvorené sociálne cítenie by zaplatili všetci, dokonca aj tí, ktorí sú teraz nezamestnaní. Efekt by sa dostavil s malým oneskorením a veľkým efektom.
Trh práce je možno špecifický. Platia však na ňom tie isté pravidlá ako na ostatných trhoch. Aj na trhu práce pôsobí škodlivosť obmedzení individuálnej slobody a rozpínavosť štátneho intervencionalizmu. Na trhu práce sa štát najlepšie uplatní, ak sa naň nesnaží dostať ako hráč. Neznamená to, že štát nemôže trh práce ovplyvniť. Spôsob, akým to doteraz robil, sa končil neúspechom. Najvýznamnejším vkladom štátu do riešenia problémov nezamestnaných nie sú finančné injekcie, ale vytvorenie podmienok na normálne podnikanie. Bariéry iniciatíve jednotlivcov majú teraz rozmery barikád, štátni úradníci sa všemožne snažia iné hovoriť a iné robiť. Zmeny v podnikovej sfére nemôže robiť štát, ale podniky samy. Urobia ich, keď pocítia, že sa im to oplatí a najmä vtedy, ak sa im to naozaj oplatí.
Pre existenciu neefektívnych štátnych, ale často aj súkromných spoločností sa v posledných rokoch zaužívala obhajoba sociálnosťou. Najmä vďační privatizéri radi podliehali tlakom politikov a neprepúšťali, hoci vedeli, že to, čo volali pracovným miestom, bola iba inak platená nezamestnanosť. Tak prežili mnohé relikty, trestuhodne sa mrhalo ľudskými schopnosťami a zneužívala sa odkázanosť na pracovný príjem. Človek živiaci sa prácou bude prehadzovať kôpku piesku aj vtedy, keď pochopí nezmyselnosť tejto činnosti.
Nezamestnanosť má teraz váhu priority. Skutočnosť, že za každým nezamestnaným človekom je ľudský, sociálny a aj psychologický problém, by nemala zväzovať ruky a odvahu využiť štandardné trhové nástroje a individuálnu iniciatívu ľudí.
Práca nie je len činnosť svalov. Vysoký štátny úradník v televízii konštatoval, že mladí ľudia majú tendenciu preceňovať význam maturitného vysvedčenia a vysokoškolského diplomu. Pôvab tohto zistenia spočíva najmä v poznaní, že dosť ľudí chodilo do školy naozaj zbytočne a zaslúžili by si liečbu lopatou. Lenže práve oni si prácu nehľadajú, živí ich štát.
EDUARD ŽITŇANSKÝ
(Autor pracuje v Inštitúte pre ekonomické a sociálne reformy INEKO v Bratislave)
