„V takom útulnom a príjemnom mestečku som azda ešte nikdy nehrala. V Nemecku sa mi zatiaľ zdá všetko super. Na izbe bývam prirodzene s Ivetou Bielikovou, napokon v Ružomberku sme spolu začínali pred pätnástimi rokmi, keď o liptovskom klube nevedeli azda ani na strednom Slovensku. To, že som podpísala prestup do Košíc, nič nemení na mojom vzťahu k mestu, v ktorom som sa napokon narodila. Münsterská hala mi vyhovuje, je vzdušná, hľadisko je rozložitejšie. Priamy kontakt s obecenstvom má niekto rád, niekto menej, ja patrím do druhej kategórie. Hľadisko nie je veľké, asi pre 3500 divákov, veľa rámusu si asi neužijeme, čo mi tiež vyhovuje. V hoteli Dorint, v nerušnom centre, klape všetko s nemeckou precíznosťou. Trénerka Hejková nám necháva pri budíčku istú voľnosť. V kolektíve nebeží všetko na povel, nedochvíľnosťou by sme však potrestali samé seba. Napríklad na raňajky nemusíme chodiť „v zástupe“. Pozerali sme si videozáznamy zápasov Maďariek a Brazílčaniek. Nášho prvého súperka poznám veľmi dobre, jeho basketbal je založený na streľbe vyšších krídiel z diaľky. Rozhodne si trúfame vyhrať (výpoveď Z. Škvarekovej je po predpoludňajšom tréningu pred zápasom s Maďarskom - pozn. red.). Trénerka Hejková nám vždy dovolí, či skôr priam vyžaduje, aby sme aj v rámci športových povinností spoznávali svet. Po Münsteri som sa zatiaľ iba tak trochu poprechádzala a učaroval mi historickými budovami, bazilikami z gotického obdobia i obyčajnými domami s krásnymi priečeliami ako z rozprávky. Do obchodov som ani nenazrela, môj malý synček Andrejko však určite darček dostane. Na hračky je ako drak. Čo mi tiež imponuje, v malebnom mestečku nehučia motory áut, ľudia chodia bicyklami (vraj v Münsteri, ktorý má 280 tisíc obyvateľov je šestotisíc bicyklov - pozn. red.). Všade majú vyznačené trasy, napríklad aj v okolí haly, ktorá je prakticky v lese. Celé mesto lemuje súvislý zelený pás parkov, trávnikov, lesných častí. Keby sme hrali tak dobre, ako sa doteraz cítim, boli by sme majsterkami sveta.‘‘

PETER FUKATSCH, Münster