ní, a hrozí, že budú za ošetrenie platiť.
Žiaľ, musíme konštatovať, že systém zdravotníckej starostlivosti je horší ako pred rokom 1989. Funguje len vďaka nesmiernemu úsiliu zdravotníkov, trpezlivosti všetkých dodávateľov prístrojov, liekov a potravín, ale aj vďaka zhovievavosti občanov, ktorí až na výnimky takmer neprotestujú - a s pokorou, vycvičenou ešte za totality, prijímajú aj nezamestnanosť, sociálnu biedu, kriminalitu a všetky ďalšie príkoria.
Samozrejme, že vôbec nie je ťažké nájsť príčiny: väčšina zdravotníkov - a snáď postupne aj stále viac občanov - si uvedomuje, že je to zdravotná politika štátu, ktorá „rieši“ problémy zdravotníctva neodborne a nedostatočne. Súčasné ministerstvo neplní programové vyhlásenie vlády - a pre vládu zasa nie je prioritou hladké fungovanie zdravotníctva, pre ktoré nevie nájsť primerané financie: radšej zachraňuje vytunelovanú banku (11 miliárd pre IRB by kritickú situáciu v zdravotníctve razom zmenilo!), nevýhodne zadlžuje občanov megaprojektom výstavby diaľnic a privatizáciou drancuje majetok nás všetkých.
Transformácia zdravotníckej starostlivosti z dielne HZDS úplne zlyhala. Jej ministri dostali zdravotníctvo do krízy už po druhý raz (predtým už v roku 1994) a opakovane donútili zdravotníkov vyjsť na protestné zhromaždenia. Vo svojej „koncepcii“ pripravili aj poslednú morovú ranu: privatizáciu ostávajúcich nemocníc, odborných liečebných ústavov, detských ozdravovní a polikliník.
V zdravotníctve treba dnes urobiť rázne kroky k náprave - o tom niet žiadnych pochybností. Treba naplniť pôvodné predsavzatia väčšiny z nás a vybudovať systém, ktorý by zabezpečoval kvalitnú a dostupnú zdravotnícku starostlivosť pre všetkých občanov - a primeranú odmenu zdravotníckym pracovníkom za ich kvalifikovanú prácu. Treba sa o to pokúsiť aj napriek tomu, že podmienky sú dnes oveľa horšie ako v roku 1990. Najskôr totiž musíme čeliť nielen aktuálnemu dlhu zdravotníckych zariadení cca 10 miliárd korún a skrytému dlhu cca 80 milárd (schátrané budovy, havarovaná a zastaraná technika), ale aj narušeným vzťahom medzi zdravotníkmi, občanmi, poisťovňami, dodávateľmi (zdravotníckeho materiálu, liekov) a štátom. Preto berme protestné zhromaždenia zdravotníkov ako niečo, čo v dnešnej situácii v zdravotníctve zákonite muselo nastať, čo zodpovedá závažnosti problémov a hluchosti vlády - prosto počin, ktorý by sme mali všetci podporiť.
Nejde o platy zdravotníkov, ako tvrdí vláda! Ide o viac - ide o zdravie! A čo je viac? TIBOR ŠAGÁT, poslanec NR SR za DU,
koordinátor Sekcie SDK pre zdravotníctvo
