"Zdedili sme nesmierne hodnotné prírodné prostredie v pestrosti neporovnateľné so susednými krajinami. Zároveň je to všetko veľmi ohrozené, lebo tlak zo strany ekonomickej prosperity je silný. Z krajiny nám miznú každý deň vzácne biotopy. Z Maďarska, Holandska a mnohých iných štátov sem chodia ľudia obdivovať relatívne nedotknutú prírodu, ale my sami akoby sme neboli schopní chrániť toto bohatstvo ako hodnotu. Keď sa napríklad spýtate na Spišský hrad, ľudia vám povedia, že má obrovskú cenu. Pred rozkvitnutou lúkou, lesom, rašeliniskom vám však nikto nepovie - aká je to veľká hodnota. Autostráda sa vyhne Spišskému hradu, ale nevyhne sa vzácnemu biotopu, kde sa vyskytuje vzácny chrobáčik, hniezdisko... V tom je tá pomýlenosť hodnôt. Umelo sme síce schopní uchovať živočíšne druhy, ale hlavným cieľom je uchovať ich v pôvodnom prírodnom prostredí. Jednoducho treba nájsť spôsob súžitia - aj využívať, aj udržiavať a chrániť. Lenže environmentálna výchova sa u nás zredukovala na suché konštatovania a štatistiky o tom, koľko je tu medveďov či sŕn."
# Ako si vysvetľujete, že sme na tom v druhovej rozmanitosti stále relatívne dobre - v porovnaní s inými európskymi štátmi?
"Zrejme hlavne preto, že ekonomický vývoj Slovenska ako celku šiel pomalšie, aj keď v určitých oblastiach - v okolí Štiavnice či na Spiši - sa baníckym vplyvom už v 16.-17. storočí úplne zmenilo prírodné prostredie. Ako celok sa však Slovensko začalo priemyselne rozvíjať až po 1. svetovej vojne. Najmä za socializmu všetko podliehalo extenzívnemu rozvoju. Vtedy sa najviac stratila pôvodná štruktúra krajiny. S tým súvisela i štruktúra osídľovania, ktoré má vždy trend zostávať v nížinách. Takže horské ekosystémy tu zostali najzachovalejšie. Na druhej strane v nížinách prevládlo poľnohospodárstvo a pôvodný charakter a diverzita krajiny sa vytratili."
# Nastala v tomto po roku 1989 podstatná zmena, respektíve ako odvtedy hodnotíte prístup štátu k ochrane prírody?
"Stav biodiverzity sa odvtedy síce podstatne nezmenil, ale zvyšujú sa ekonomické tlaky. Napríklad reštituenti lesov si predstavovali, že lesy treba okamžite speňažiť a dali sa do vyrubovania. Máme čo robiť, aby sme udržali doterajší stav. Príroda je spoločná hodnota, treba, aby sa ľudia naučili v rámci tejto hodnoty aj rozmýšľať. Na rozdiel od dobrovoľnej ochrany prírody má však prístup štátu k ochrane veľmi veľké medzery a má upadajúci trend. Ochrana prírody sa chápe ako brzda rozvoja, v spoločnosti aj v štátnych inštitúciách má veľmi slabú podporu. Zabezpečenie ochrany prírody v národných parkoch je na hrane. Ochranári nemajú autoritu, a pritom chránia prírodu nie pre seba, ale pre všetkých."
# Ako hodnotíte Konferenciu o biodiverzite a jej prínos pre Slovensko?
"Nebola to vedecká konferencia, hoci sa to mnohým na prvý pohľad zdalo. V skutočnosti šlo o ťažkú politickú a ekonomickú otázku. Globálne, nadnárodné, ale aj naše ekonomické záujmy idú ako valec, bez ohľadu na prioritné historické, etické či morálne aspekty udržania biologickej rozmanitosti alebo na práva miestnych komunít. Na druhej strane - Slovensko malo grandióznu príležitosť otvoriť oči svojim ľuďom, aby si uvedomili, že tu ide o Dohovor pre tretie tisícročie. Tento dohovor je cestou, ktorá môže svetu zabezpečiť udržanie biologických zdrojov, ukazuje možnosti, ako ich chrániť a rozdeľovať. Díval som sa na túto konferenciu ako občan SR, Bratislavy, ako prírodovedec a ochranár. V Bratislave a tobôž mimo nej vôbec nebolo cítiť, že sa tu niečo významné, až historické deje. Zmeškali sme mimoriadnu udalosť, nevyužili sme odkaz konferencie, ktorá bola vyvrcholením implementácie dohovoru na Slovensku a veľkou medzinárodnou poctou. To adresujem aj novinárskej obci, ktorá má na tom svoj podiel. Navyše pokladám za nevhodné, že sa zaradila do oficiálneho programu návšteva VD Gabčíkovo, ktoré z hľadiska ochrany biodiverzity vyznieva problematicky. Ak nejaký delegát chcel, nič mu nebránilo ísť tam súkromne, ponúkali to aj cestovné kancelárie. Oficiálne sa to nepatrilo."
