Po novembri 89 sme dúfali, že sa vo verejnom živote prestane predstierať, že morálka bude morálkou a že štát bude skutočne patriť ľudu. Namiesto toho však prišiel antinovember 1994. Svet falšovania pravdy a hry na "akoby" sa začal vracať. Tí, čo tvrdia, že strážia zákonnosť - ju sami porušujú. Tí, čo prisahali v parlamente, že budú tvoriť zákony podľa ústavy - ňou pohŕdajú. Tí, čo mali slúžiť - okrádajú a klamú občanov.

Mnohí občania proti tomu protestujú - ale mnohí sa už opäť chcú pred mocou zohnúť a učia sa s ňou žiť. Mladý vojak Peter Miľo vyslovil iba niekoľko viet, ale nastavil nimi zrkadlo celej rozdelenej spoločnosti: nemožno sa zaprisahať brániť so zbraňou v ruke štát, ktorý stráca právny charakter, v ktorom sa nerešpektuje platná ústava, kde sa amnestiou zahladzujú stopy politických zločinov. Dnešný režim - presne ako ten jakešovský - sa vydesil z niekoľkých pravdivých viet. Vojaka rýchlo upratali z kasární - ale vyslovená pravda zostala. O týchto otázkach sa zhovárame s podpredsedom DU Jánom BUDAJOM.

# V týchto dňoch sa veľa hovorí o zmysle vojenskej poslušnosti aj vtedy, keď sú pochybnosti o stave demokracie. Vy sám ste na západnej hranici zažili doslovnú poľovačku na ľudí. V niektorých postkomunistických krajinách boli tí, ktorí zabíjali v lágroch alebo na hraniciach, postavení pred súd. U nás nie. Ako sa s odstupom rokov dívate na otázku viny za takéto zabitia v mene vojenskej prísahy, ktorá zaväzovala k vernosti a obrane totalitného režimu?

"Je zločinné zabíjať za zločinný štát alebo za zločinný režim. Ľudia to vždy vedeli, a preto sa za čias neslobody nejeden mladý muž vyhýbal vojenskej službe, zvlášť na hranici železnej opony. Tí, čo na mňa strieľali, boli mojimi rovesníkmi. Sami sa zrejme triasli od strachu, ale predsa plnili nezmyselný príkaz. Do istej miery verili propagande vtedajšieho režimu, ale najmä vedeli, že odopretie poslušnosti sa rovná dlhoročnému väzeniu. Za to, že sme s priateľom streľbu na hraniciach prežili, nevďačíme ich ohľaduplnosti. Strieľali do nás dávkami zo samopalov a bolo len vecou náhody, kam zasiahli. Mali sme iba šťastie. Neskôr sme sa v cele zadržania dozvedeli, že týždeň pred nami na tom istom mieste Šumavy tí istí vojaci doslova rozrezali samopalmi päť mladých Poliakov. Najmladší ešte nemal pätnásť.

Niektorí z týchto vojakov sa teda v mene vojenskej prísahy stali beštiálnymi vrahmi. Velitelia to vedeli a povzbudzovali ich v ďalších poľovačkách na ľudí opušťákmi a odmenami. Preto niektorí pohraničiari svojich psov necvičili na zadržanie, ale na zabitie, zahrdúsenie zadržaného. Časté bolo mučenie zadržaných. Velitelia to často vedeli a potichu tolerovali. Aj ja som to zažil. O neľudských činoch, trpených alebo dokonca vyžadovaných od príslušníkov vtedajšej armády, ZNB, väzenskej stráže a ďalších mocenských orgánov totalitného štátu sa ešte dodnes nevyslovila celá pravda."

# Prečo? Prečo sa po roku 1989 nepotrestali zločiny proti ľudskosti, ktoré páchal predošlý režim na svojich občanoch, na členoch cirkvi, na odporcoch totalitného systému?

"Naša spoločnosť to v danej dobe jednoducho neuniesla. Vtedy, keď bol správny čas, noví politici - hoci často sami za totality trpeli - vyhoveli túžbe väčšiny verejnosti nevracať sa ku krivdám minulosti. A po čase, keď sa dopredu drali tí, ktorí boli tichými spoluvinníkmi či dokonca spolutvorcami totality, mnohí už o pravdu nestáli a verejnosť začala strácať orientáciu. Vinou veľkoluhárskeho štýlu našej dnešnej verchušky bežní ľudia, ktorí sa vedeli eticky orientovať pred rokom 89, strácajú názor - nevedia, kde je pravda a kde lož. Najmä tým, ktorých gniavi ťaživá materiálna situácia, je ľahké podsunúť pochybnosti, či sloboda, demokracia a pravda majú vôbec zmysel. Preto máme ako spoločnosť dnes tak málo síl na to, aby sme spoznali pravdu o tých, ktorí trpeli, i o tých, ktorí utrpenie spôsobovali. Platí to aj o zločinoch nového kalibru, napríklad o vinníkoch vraždy Róberta Remiáša. Niektorí "zmierovatelia" už aj o tomto zločine hovoria ako o niečom, čo už netreba spomínať, čo ľudí zbytočne obťažuje. A tak nám oči neslúžia, uši nechcú počuť. Pravda o našej dobe však bude vyslovená. Otázkou je len to, či na to zozbierajú silu súčasníci, alebo až tí mladší. Treba ale rátať s tým, že mladší budú nemilosrdnejší."

# Aký je váš postoj k armáde, prísahám a čo si myslíte o vyjadreniach vojaka Miľa?

"Z toho, čo som už povedal, je pochopiteľné, že za totality som armáde a ostatným mocenským zložkám vtedajšieho režimu nedôveroval. Po návrate z väzenia som nechcel zobrať do rúk zbraň a slúžiť režimu, ktorý som zažil v jeho neľudskej podobe. Kamarát, ktorý zostal po mesiacoch na psychiatrii invalidom, sa z vojenčiny vyzul hneď. Po rokoch všelijakých odvolaní a odkladov som sa vojne vyhol aj ja. Takzvanú "službu vlasti" som si vykonal inak a v mene iných hodnôt, než ktoré definovala prísaha vojaka Varšavskej zmluvy. Na vojenskú službu totalitného režimu mám i dnes rovnaký názor: ak by sa na Slovensko totalitný režim vrátil, určite by som schvaľoval každého, kto by mu odmietol slúžiť so zbraňou v ruke.

Inak možno hodnotiť vojenskú povinnosť v demokratickom štáte: v demokratických pomeroch možno od občana takúto službu žiadať. Vývoj v európskych demokraciách však smeruje k opúšťaniu bezplatnej vojenskej služby. Ona je fakticky poslednou z foriem niekdajšieho nevoľníctva. Liberáli podporujú opúšťanie systému masovej armády, založenej na bezplatnej vojenskej povinnosti, v prospech budovania profesionálnej armády. Aj u nás sa už dávno mohla vojenčina skrátiť - no pre vládu je ročná prezenčná služba aj spôsobom, ako vo výkazoch znížiť nezamestnanosť mladých. Vláda nechce skrátiť vojenčinu a tlačí mladých do kasární aj tým, že sťažila a predĺžila náhradnú vojenskú službu - máme ju najdlhšiu v Európe! Súčasne ale odvšadiaľ počuť, že armáda je nefunkčná. Odvedenci nie sú povolávaní, celé mesiace ba aj roky odkladajú založenie rodiny, nemôžu získať primerané zamestnanie. Ak aj narukujú, veľa času strávia bez plnohodnotného výcviku, pretože naň niet peňazí.

Kríza armády má však hlbšie korene, než len nedostatok peňazí. Presne tak, ako pred rokom 1989 - aj táto ryba smrdí od hlavy, od špičiek dnešnej vládnej moci. Vojak Miľo to pomenoval naplno: politika HZDS a jeho vládnej garnitúry vytvorila v našom mladom štáte vážnu krízu dôvery občana k svojmu štátu. Vojak Miľo svojimi niekoľkými vetami pomenoval ďalšie zo zlých dedičstiev mečiarizmu, ktorého riešenie zostane na pleciach demokratov po voľbách na jeseň tohto roku."

O stanovisko Mladej demokratickej únie sme požiadali jej predsedu Martina Urmaniča.

"Nás, ako mladých ľudí, ktorí sa v živote iba rozhliadajú - a pre chlapcov je týmto štartom práve nástup na základnú vojenskú službu - tento prípad veľmi zaujal. Chceli sme sa Petra Miľa opýtať, prečo sa rozhodol odmietnuť zloženie vojenskej prísahy. Nepodarilo sa nám však dostať k nemu, lebo vedenie kasární sa rozhodlo, že nás za ním nepustí ani po 45-minútovom čakaní pred bránou. Podľa našich informácií od Prešovčanov bola jeho reakcia taká, že má záujem absolvovať vojenčinu - preto ani nepožiadal o náhradnú službu. Ako povedal, za túto vlasť by položil aj život, ale nebude slúžiť štátu, ktorý unáša vlastných občanov, ktorý zavraždil Róberta Remiáša a zmaril referendum, a preto prísahu poslušnosti tomuto režimu nezloží.

My ako mladí liberáli sa snažíme pripravovať materiály v oblasti, týkajúcej sa vojenskej služby a veľmi nás potešilo, že naša materská strana DU navrhuje legislatívne zmeny v tomto zmysle. Myslíme si, že už dávno mohla byť vojenská služba skrátená na 9, možno aj na 6 mesiacov. Myslíme si, že je to dosť času, aby sa mladý človek naučil základným vojenským pravidlám."

Autor: vh