skej osobnosti, ktorá by dokázala stmeliť a usmerniť nekoordinovanú skupinu ľudí s rozličnými názormi a náladami. Vedenie pred časom bez udania konkrétneho dôvodu zmietlo z palubného mostíka bradatého Prochotského, čas však ukazuje, že tento krok nemal absolútne žiaden zmysel. A neviedol ani len k čomusi pozitívnejšiemu v hre trojnásobného slovenského majstra. Na Tehelnom poli už spásonosne čakajú na koniec sezóny, ktorá bude čo do umiestenia i predvedených výkonov najhoršou v päťročnej histórii domácej najvyššej súťaže. Vo vzduchu visí frontálna prestavba, ktorá by mala zachrániť klesajúci imidž klubu a po čase opäť vyleštiť jeho meno. Lebo pred tým súčasným sa už neľakajú ani mužstvá, ktoré sa ešte len nedávno s úctou prizerali, ako sa hrá o prvoligové body a veľké peniaze. Dnes už možno pokojne a predovšetkým realisticky konštatovať, že Trenčín, Rimavská Sobota, Ružomberok či Prievidza už nestoja pred kedysi takým vysoko uznávaným bratislavským klubom v úlohe vyučovaného žiačika. Skôr naopak. Za pár rokov systematicky a cieľavedome nasali z futbalovej látky povinné základy, v predtermíne šikovne i úspešne zmaturovali a svoje bývalé učiteľské vzory odsunuli v praxi o kvalitatívnejší stupienok nižšie. Veď z čoho by sa aj mohli súperom roztriasť kolená na Tehelnom poli? Z tej tisícovej "kulisy"? Z tej otrávenej hráčskej partie, ktorá pristupuje k domácim zápasom očividne bez záujmu? Na štadióne, ktorý chceli povýšiť na "Národný", už nemajú kšeft ani bufetári a pani, strážiaca hygienu na aj tak smradľavých sociálnych zariadeniach, môže za 90 minút nikým nerušená uštrikovať komplet teplý sveter. Do tohto počasia by sa veru aj zišiel...