, o góloch či futbalovej invencii ani nehovoriac. Naša superliga sa zmieta v špecifickom bludnom kruhu. Okrem toho, že jej akútne chýbajú moderné dynamické prvky, ju ešte aj dlávi strach. Strach v najrôznejších podobách a súvislostiach požiera športovú podstatu futbalu rakovinovým efektom. Strach z chyby sterilizuje zrod osobností. Aj tzv. kľúčoví hráči sa často boja urobiť kľučku, jednoducho sa boja vymyslieť vec. Strachujú sa, aby neprišli o body a peniaze, aby väčšine sivých myší neposkytla šancu vysmiať sa im, keď niečo nevyjde. Mladí sa boja poodhaliť svoj talent, lebo starí ich pohotovo zjazdia, aby veľmi nevymýšľali. Aj preto, že sa boja o svoje pozície. Odstrelení tréneri sa často boja pomenovať ozajstné príčiny pravým menom, lebo dobre vedia, že chobotnica ich bývalých chlebodarcov dočiahne všade. A tak sa dookola odvolávajú tréneri, smiešne preraďujú aj najlepší strelci do béčka a nič sa nekomentuje. Všetko sú interné záležitosti klubov. V istom mestečku niekto surovo zmláti pol mužstva a šéffunkcionár v snahe vec ututlať si vymýšľa alibi, že bol v inkriminovanom čase na trojdňovej dovolenke. Tréner to bagatelizuje ako krčmovú fackovačku napriek tomu, že deň "po" jeho mužstvo trénovalo pod dohľadom ozbrojenej polície. Tak, ako sa náš futbal zvykne svorne báť, dokážu nebojácne brýzgať tréneri na bývalých kolegov, s ktorými boli spoluzodpovední za to, čo zrazu tak plamenne kritizujú

Autor: ju