Čiernym Juhoafričanom náhle začali prekážať anglické krstné mená a mnohí z nich sa rozhodli vrátiť k svojim pôvodným menám. Namiesto toho, aby sa ako doteraz priateľsky oslovovali ako Bob alebo Mike, menami, ktoré používali aj ich bývalí páni z čias apartheidu, teraz chcú, aby ich oslovovali menami ako Kgomotso, Sokhaya či Mnyamezeli, píše agentúra DPA. "Anglické mená už nie sú medzi černochmi populárne. Nikto ich už nechce ani pri krste dieťaťa," hovorí Vivian de Klerková, profesorka lingvistiky na Rhodesovej univerzite. História neafrických krstných
mien je tesne spojená s koloniálnou minulosťou Južnej Afriky, keď černošské obyvateľstvo utláčali najprv Holanďania a neskôr Briti. Vyvrcholilo to rasovou segregáciou politiky apartheidu. Keď sa systém apartheidu zrútil a v prvých mnohorasových voľbách v JAR sa dostal v roku 1994 k moci Africký národný kongres (ANC), začal sa meniť i trend používania krstných mien. Zatiaľ čo európske mená sú často volené pre estetiku a zvukomalebnosť, tradičné mená v černošských jazykoch boli vyberané s ohľadom na ich špecifický význam. Má to možno spojitosť s dňom, keď sa dieťa narodilo, alebo s okolnosťami, za ktorých sa to stalo. Krstné meno
tiež často mohlo vyjadrovať nádej alebo prianie ohľadom budúcnosti novorodenca. Napríklad Mfanufikile znamená "chlapec, ktorý prišiel" a Siyabonga zasa "vďakyvzdanie". Počas vlády belochov niektorí černosi používali len "západné" meno. Bolo to predovšetkým preto, že im ich rodičia chceli uľahčiť budúcnosť, alebo i kvôli tomu, že belošské úrady neuznávali mená, ktoré ich úradníci nemohli hláskovať alebo vysloviť. Tak sa k belošskému krstnému menu dostal i súčasný prezident JAR Nelson Mandela. Keď začal chodiť do školy, jeho učiteľ prideľoval žiakom anglické mená. Namiesto Rolihlahla (Burič) dostal meno Nelson. Niektoré mená vzbudzujú údiv dodnes. Napríklad jeden provinčný minister sa volá Darkey Africa (Čierna Afrika) a jedna politická hovorkyňa má krstné meno Schoolgirl (Školáčka).
