Keď ešte pred niekoľkými mesiacmi vedeli o skupine Chinaski iba zasvätení návštevníci pražských rockových klubov, po vydaní druhého albumu Dlouhej kouř už berie útokom výslnie českej hudobnej scény bok po boku s veličinami ako Lucie či Wanastowi vjecy, ktoré takisto vyrastajú v stajni firmy B&M Music. Meno postavy z knihy Charlesa Bukowského nenosí kapela odjakživa, začínala ako Starý hadry, ktoré sa zrodili koncom roka 1989 na pražskej DAMU. "Dali sme sa dohromady ako spolužiaci, ktorých už nebavilo revoltovať. Zorganizovali sme spoločný 'mejdan' a aby bol niečím zvláštny, povedali sme si, že budeme hrať na nejakých nástrojoch. V niektorých prípadoch aj po prvýkrát v živote. A hneď druhý deň sme išli hrať na festival do Dobrušky, pretože sme v 'opici' naskúšali tri pesničky. Bola to neskutočná drzosť, ale hneď po koncerte za nami prišli ľudia, tvrdili, že to bolo dobré a pýtali sa, kde budeme zasa vystupovať. Nevedeli sme im odpovedať, lebo žiadnu kapelu sme nezakladali. Mal to byť len taký happening," spomína v rozhovore pre SME spevák a saxofonista Petr Rajchert (29). "Ako študentská kapela sme k muzike pristupovali trocha inak, bola to len zábava. Naša hudba bola ovplyvnená najmä punkom, lebo punk bol to jediné, čo sme boli schopní v tom čase zahrať," dodáva bubeník Pavel Grohman (27). Starý hadry existovali štyri roky, potom sa zavreli do skúšobne, asi rok vôbec nevystupovali a zvukový posun mal za následok premenovanie na Chinaski. V roku 1995 prišla ponuka nahrať prvý album. Napriek tomu, že bol úspešný (dodnes sa ho predalo viac ako 10 000 kusov), mediálny zlom prišiel až po druhom.
Kompromisy členov Chinaski nikdy netrápili. "Robia sa síce vždy a všade, ale mali sme zásadné šťastie na ľudí okolo seba. Sme schopní vypočuť si pripomienky, no s kompromismi sme sa naozaj stretli maximálne pred tromi rokmi, keď nás manažér upozornil, že by sme mohli popremýšľať nad tým, v čom vystupujeme a že sveter s lyžiarmi asi nie je tým najvhodnejším oblečením. Ale žeby nám niekto radil ako urobiť pesničku, ktorá by sa predala, to nie. Ani by sme ho neposlúchli. Keďže sme hudobní samouci, nie sme si istí, či by sme vôbec nejakú spoločenskú objednávku boli schopní naplniť. To, čo robíme, je sto percent toho, čo vieme a chceme robiť," tvrdia zhodne obidvaja. "Keby sme dostali zákazku na hardrockový alebo heavymetalový album, bola by to hanba. Neboli by sme schopní kalkulovať, lebo sme to nikdy nerobili. Mohli by nám ponúkať milióny, nech zahráme dobré funky na diskotéke a my by sme možno plakali, že tie milióny nemôžeme mať, ale nevieme urobiť nič iné ako Chinaski." Cestu k výraznému prieniku s druhým albumom, ktorého kmotrom bol v pražskom Lucerna Music Bare diskár Imrich Bugár (z cédečka si hneď spravil nové náčinie a vrhol ho do davu tancujúcich divákov), označuje Rajchert za chôdzu po schodoch. "Šli sme krok za krokom. Zo začiatku na nás prišlo dvadsať kamarátov a v podstate sme si ten večierok sami zaplatili. Postupne sme získali širšie zázemie a po prvom albume nebol koncert, na ktorý by neprišlo 150-200 ľudí. Čo je krásne číslo a istota pre usporiadateľov, že to síce nemusí byť veľká rozbuška, ale určite neprerobia." V nabitom kalendári majú asi 20 koncertov mesačne, no sláva im do hlavy nesadá. "A nie je to falošná skromnosť. S úspechom skôr úmerne stúpajú nároky na kapelu a zodpovednosť jej členov. Boli by sme hlúpi, keby sme si hovorili, že sme slávni a všetci nám ležia pri nohách. Naopak, teraz ideme ešte viac do seba, pretože cítime tlaky, ktoré sú na nás vyvíjané. Značku Chinaski sme si porodili, chceme ju dobre vychovať a urobiť z nej osobnosť."
Koncertov na Slovensku sa fanúšikovia najskôr dočkajú na jeseň tohto roka. Vystúpenia v ČR má skupina záväzne dohovorené až do januára 1999 a tak si pre slovenské pódiá bude musieť niektoré termíny vyblokovať. "Vážne sme sa začali zaoberať myšlienkou, že sem prídeme hrať. Láka nás to a znovu nás to oživí. Bude to ako za starých čias - znova chodiť po kluboch a odpočinúť si od cirkusu, ktorý je okolo nás v Čechách. Všade, kam vlezieme, nás poznajú. Keď som prišiel do Bratislavy, vošiel som do krčmy a už som sa nadychoval, ako to zvládnem, pretože som videl veľa mladých dievčat. A naraz mi došlo, že som na Slovensku. Že ma tu vôbec nikto nepozná, môžem si pokojne dať päť panákov a hádam sa aj zvaliť pod stôl a budem anonymný," smeje sa Petr Rajchert, ktorý má spolu so spevákom Michalom Malátným angažmán v pražskom divadle Labyrint. "To sa však v súčasnosti ruší a kapela začína hrať prím." Aj pozíciu na hereckej dráhe si musel Rajchert, ktorého diváci poznajú z televízneho seriálu Život na zámku, vyšľapať postupne. Vie, že by bolo lepšie, keby si skôr zahral v niektorom kvalitnom českom filme, než v spomínanom seriáli, ale cesta za hereckým úspechom podľa neho vedie cez Život na zámku v tom lepšom prípade. "Ponuku naň som dostal, keď som ako neznámy prišiel z angažmánu v Liberci do Prahy. Mal som obrovské šťastie, vážim si to a neľutujem. Bola to príležitosť, ktorá sa len tak nedostáva. Nebyť účinkovania v Živote na zámku, neboli by pre mňa žiadne filmy. A rovnako je to s hudbou. Všetci nám vravia, že singlový hit Dlouhej kouř je len 'popina' a že na koncertoch znieme úplne inak. Ale stojíme si za všetkým. Vyvíjame sa spontánne a máme šťastie, že k úspechu ideme zospodu. Keby sa nám takáto sláva prihodila pred piatimi rokmi, možno by sme ju už teraz neutiahli..."
