dzajúci dvojnásobný počet. "Nechcem to preháňať, lebo v takom prípade by sme len oslavovali a nič nerobili. Hlboko s tým nesúhlasím, ale je to len môj názor. Zrejme si to presadili spoločnosti, ktoré majú problémy predať aj 5000 kusov. Keď však vydávajú také tituly, nech ich, preboha, nerobia. Nech si ich zakladajú do univerzitných knižníc, alebo nech to platí fond Pro Slovakia. Chápem, že treba robiť aj tituly, ktoré nemajú taký komerčný dosah, ale potom musia mať vysokú umeleckú hodnotu. Keď sa umelecká úroveň spojí aj s kritériami trhovej hodnoty, je to ideál," povedal pre SME. Na otázku, či to v prípade jeho produkcie stopercentne platí a kedy ešte hovorené slovo nie je ľudovou zábavou, uviedol: "Myslím si, že srandu treba nechať v takej polohe, aby si kultúrny kultivovaný človek troška aj niečo domyslel a pridal svoj obraz. Piško svoju filozofiu vystihuje na veľmi krátkej ploche a ešte stále si človek môže všeličo domyslieť. Tak vznikajú mnohé kúzelné veci a je to skvost. Takýto humor patrí do prvej cenovej skupiny. Pridá sa druhá aj tretia a štvorka s päťkou si to kúpi tak či tak. Sú všelijakí imitátori, ktorí to robia iba pre posledné dve cenové skupiny. A len tam sa potom aj predávajú." Tretie pokračovanie série Stredoslováci alebo Kua kua by malo nárok na Zlatú platňu už počas svojho krstu v Cannes, predaj 5000 kusov stihlo za tri dni. Čím si to Wimmer vysvetľuje? "Dobré hovorené slovo konečne na našom trhu prerazilo. Nikdy nemalo zmysel vydávať ho samostatne, ľudia boli zvyknutí na estrádne mixy s pesničkami. Keďže si však zvykli počúvať ho, napríklad aj cez Apropo na Rádiu Twist, nemajú už veľmi radi guláš. Začínajú mať hlad po nových tituloch, sami si vyžadujú pokračovania a kazety si doma zbierajú. Hovorené slovo na CD nosičoch na našom trhu stále chýba, a preto v tom chcem pokračovať. Čoskoro by mali vyjsť albumy Golden Piško II. a Rodina Adamsovcov VII."

Autorom Stredoslovákov je Ján Snopko (sám pôvodom zo stredného Slovenska) a ich prvá scénka nebola presne podľa jeho predstáv. Vystupovali v nej iba Štefan Skrúcaný a Jaroslav Filip, v druhej pridal ženskú postavu Mira Nogu a až v treťej sa objavil Piško s typickou nadávkou, ktorá dala sérii ďalší názov. "Odvtedy sa mi to píše naozaj skoro samotné. Stačí ísť niekde na pivko, sem-tam si vypočuť správy v jednej z našich televízií a môžem písať," hovorí Snopko. Každým dňom by sa mala z vreca vykľuť jeho exkluzívna zmluva o spolupráci s firmou WV a jej plodom má byť kniha Snopkových najlepších textov. Pre Mira Nogu pripravuje projekt šiestich monológov a na CD pravdepodobne vyjde aj výber Stredoslovákov. "Všetky moje texty sú o nich, o nás. Možno niekoho v danej chvíli naštvú, ale keď je človek aspoň trocha sebakritický, po čase si povie, že je to možno aj tak. Veľa z toho sa naozaj stáva, a keď si človek vie urobiť srandu zo seba, je to v pohode," dodáva Ján Snopko, pre ktorého sa hranica dobrej zábavy končí pri začiatku Senzusu a Andera: "Tam nikdy v živote neskĺznem a nikdy nechcem takto skončiť."

Ak si trh vyžiada nové tváre a nielen súčasných nosných protagonistov vydavateľstva WV, podľa Štefana Wimmera by sa z viacerých slušných hercov dalo vybrať. "Potrebujeme však autorské zázemie. Nerobme si ilúzie, ale na Slovensku je veľmi obmedzené. Invenčný autor by sa mal chovať vo vatičke, aby sa mohol naplno venovať svojej činnosti. Aby nemal mesačne dvanásť televíznych zákaziek, desať rozhlasových a ešte pritom vyťahoval scénky zo šuflíka. Vedel by som si vymyslieť projekty s ďalšími hercami, ale načo vymýšľať, keď to ide." Základom práce v showbiznise vďačí Wimmer aj dlhoročnej spolupráci s Milanom Mlsnom, stelesňujúcim strýca Marcina. "Bol to jeden z mojich najbližších priateľov, a keby nás v roku 1992 neopustil, mal by tu ešte veľa rokov svoje pole pôsobnosti. Noga je herec par excellence, Skrúcaný vynikajúci showman a s Piškom sa skvele dopĺňajú. Možno o niekoľko rokov bude treba staviť na niekoho všetkými desiatimi, ale nebude to zo dňa na deň." Do veľkých zábavných programov, akými boli amfiteátrové produkcie Molotow coctail či Bomba kšeft, by sa už Štefan Wimmer nerád púšťal. "Všetky projekty robím z vlastných financií. Mohol by som menovať veľkých ľudí, ktorí sľúbili peniaze a veľmi sklamali. To nepotrebujem. Potom sa im nemám pozrieť do očí? Radšej od nikoho nič nepýtam, sme veľkí kamoši a nie som nikým sklamaný. Keď však nájdem priateľa a myšlienka sa mu začne páčiť, netlačím naňho. Sám si uvedomí, že je to reklama aj preňho. Že to nebude akcia, ktorá chce niekoho ošklbať, ale čisté partnerské vzťahy, pri ktorých si budeme navzájom vážiť jeden druhého. Na programe Molotow coctail som robil päť mesiacov a zisk bol dohromady asi 50 000 korún. To človek nemôže robiť pre peniaze, bol by blázon. Stojí ho to päť mesiacov nervov, prípravy scény, kostýmov, náročnej techniky. Takéto veľké projekty už nepotrebujem, už som si svoje za päť rokov odrobil. Bola to neopísateľná atmosféra a krásne zážitky, ale myslím si, že som sa vydal trocha inou cestou. Mám toľko práce, že na projekty takéhoto charakteru skôr budem len spomínať."