...a znova sa objavila jar a s ňou nové dievčatá. Čerstvé, jarné, voňavé, nedotknuté dievčatá, aj keď sa už zdalo, že všetky si ich rozobrali agentúry a obchodníci so ženskou krásou. Sú dievčatá, ktoré patria všetkým a sú také, ktoré patria iba niekomu a potom sú také, ktoré nepatria nikomu, iba sebe. Sedmokráska bolo dievča, ktoré bolo krásne sedemkrát. Potichu i nahlas, potme i na svitaní, nahé i odeté a ešte siedmykrát: aby bolo tajomstvo. Jej krása však nebola určená žiadostivým očiam kamier a fotoaparátov, jej krása nepotrebovala šminky a farbičky, jej krása nebola krikľavá a ukričaná. Bola krásna tichou, zabudnutou krásou, ktorú si v dnešných časoch všimne iba málokto. A tak sa stalo, že prišiel máj a Sedmokráska chodila sama ulicami veľkého mesta. Jej oči vraveli: je máj a každé dievča by malo byť pobozkané. Kto pobozká do večera moje ústa? Ale nikto ju nepočul, pretože ľudia už nevnímajú ani krik, nieto ešte mĺkvu reč očí. Pst... ozvalo sa jej pri tvári. To zo stromu spomalene padal veľký list, hoci ešte nebol čas padania listov. Dotkol sa jej úst a skĺzol na zem. Bol to jeho bozk. Sedmokráska sa usmiala. Ďakujem ti, strom, zašepkala. Pritisla sa k drsnej kôre stromu a objala ho. Rozpukaná kôra sa dotkla rozpukaných pier ako pri bozku. Išla opustená opusteným parkom. No nie celkom, pretože sa pri nej objavil motýľ rôznotykadlovec dubový. Letel jej proti tvári, až sa jej dotkol úst. Bol to prvý motýlí bozk, ktorý Sedmokráska kedy dostala. Ach, ty záletník! pohrozila motýľovi zo žartu. A potom dodala: Musíš byť záletník, keď si lietajúci! Uprostred cestičky sa na ňu pozeral pes so skrčenou labkou. Ukáž, tuláčik! sklonila sa nad ním Sedmokráska a vybrala mu zo srsti bodliak. Psík jej oblizol jazykom tvár. Budem sa tváriť, že to nebol bozk, zamračila sa láskavo Sedmokráska na psíka. Začalo popŕchať a tá najväčšia kvapka jej stekala po tvári. Bola ťažká ako sklený zvon. Sedmokráska zaklonila hlavu, aby ju čo najdlhšie cítila na svojej rozhorúčenej tvári. Dažďová kvapka jej obkreslila čelo, medzierku medzi očami, nos a kĺzala sa k perám. Dotkla sa dievčenských pier a mrazilo to a pálilo zároveň. Nesmiem ju prehltnúť, pomyslelo si dievča. Potom by ten bozk od dažďa neplatil. A nechala dážď, aby jej tou jednou, jedinou kvapkou vošiel za košeľu. Zafúkal vietor a hnal pred sebou páperie z púpav. Sedmokráska pootvorila ústa a zatvorila oči. Jedno ľahučké páperko jej sadlo na pery a dievčina pochopila, že to bol bozk od vetra. Už nebola smutná, už sa smiala. Koľko bozkov som dnes dostala! Bozk od listu, bozk od stromu, motýlí bozk, bozk od psíka, dažďový bozk

a bozk od vetra... Šesťkrát pobozkaná v jeden deň. A pretože Sedmokráska nevedela, že je sedmokráska, tvárila sa, že je to v poriadku. Netušila, že bude hľadať svoj siedmy bozk. Ak ju niekde objavíte, bozkajte ju opatrne. Dievčatá so siedmimi krásami sú také plaché!