stretli sme sa minulý týždeň. Bol som vami pristihnutý. Načapali ste ma, ako som vnikol na váš súkromný majetok. Ten majetok bolo futbalové ihrisko vašej obce s poctivým menom R. Ihrisko nebolo ohradené a brána k nemu bola naširoko roztvorená, ale to na veci nič nemenilo. Ja som síce hovoril chalanom, že určite nás odtiaľ niekto vyženie, ale nedali si to vyhnať z hlavy. Chalani boli traja: moji dvaja synovia a ich kamarát. Vniknutie na váš súkromný pozemok bolo teda kolektívne a dopredu naplánované. Chalani hrali futbal
a boli v siedmom nebi. Ja som si na lavičke (aj tá patrí k vášmu majetku) čítal a bol som tiež spokojný. Prišli ste v deväťdesiatej piatej minúte chalanského zápasu. Prišli ste so svätým rozhorčením vyhnať nás z vášho majetku. Aj ste to na rovinu povedali: Opusťte tieto priestory, toto je súkromný majetok. Na to sa nedalo nič povedať. Mali ste svoju pravdu. Poctiví občania hocijakého mesta majú vždy svoju poctivú pravdu. Prečo by ste mali púšťať na svoje súkromné územie cudzie decká? (Keby mi niekto položil túto rečnícku otázku, ja by som vedel odpovedať: Pretože keď ich tam pustím, je šanca, že mi nevniknú neskôr ako zlodeji do môjho domu, chalupy, auta... Ale tak komplikovane vy nerozmýšľate. Vaše uvažovanie je priamočiare a pravdaže, poctivé.) Ukončil som teda predčasne futbalový zápas a hráčov poslal predčasne pod sprchy. Kráčali s hrdo vztýčenými hlavami. V tomto zápase Domáci - Hostia prehrali kontumačne na nulu. Ale kto vlastne prehral? Pamätáte sa, povedal som vám tam, ctihodní občania obce R.: Radšej by ste videli takéto decká fetovať
a vykrádať domy? Vašu odpoveď som mohol očakávať: Nehnevajte sa, ale toto je súkromný majetok. To by nám sem chodilo pol Petržalky. Nuž áno, detí je na svete stále veľa (aj keď na Slovensku robia, čo môžu, aby sa nerodili na tento svet). Detí bude vždy viac ako futbalových ihrísk. Ja viem, to nie je vaša záležitosť, to by podľa vás mala riešiť vláda, parlament, ministerstvá, Rada Európy, ktokoľvek iný, len nie vy. Vidíte a ja som taký blbec, že si to nemyslím. Nemyslím si, že sa o vaše vlastné deti postará odľudštená inštitúcia alebo úrad. Preto som bol na besede vo vašej obci s poctivým menom R. a rozprával som možno práve vašim deťom o tom, aký je život krásny a koľko možností im dáva, len ich chytiť do ruky. A prídem aj druhýkrát, keď ma zavolajú, nezanevrel som pre hriechy ich otcov na ne. Prídem im rozpovedať tento príbeh, pretože je 1) pravdivý, 2) zábavný a 3) plynie z neho poučenie.
