V súčasnosti je väčšina diskusií o sociálnej politike skalená predstavou, že voľný obchod spoločnosti vlastne škodí. Kamkoľvek sa pozriete, celé skupiny vážených odborníkov pozerajú na dovozy ako na hrozbu ich vlastných domácich sociálnych programov, sociálnym zabezpečením počínajúc a ochranou životného prostredia končiac. A výsledok? Zvláštne spojenectvo medzi rojkami a nacionalistami z pravice, zelenými z ľavice a stredovými zoskupeniami s celkom súkromnými záujmami, ako sú napríklad odbory, ktoré sa stavajú proti voľnému obchodu. V Amerike nedávno táto nová protekcionisticko-sociálna politika zaznamenala veľké víťazstvo - keď bola Kongresom rezolútne zamietnutá žiadosť prezidenta Clintona o tzv. "vysokorýchlostné" rokovacie právomoci, ktoré chcel využiť pri rozhovoroch o zapojení Chile do Severoamerickej zóny voľného obchodu (the North American Free Trade zone - NAFTA).
Avšak postoje rozzúrenej opozície, stúpencov sociálnej politiky, kritizujúcich voľný obchod, tiež neznesú žiadne podrobné skúmanie. Veľa amerických ekológov napríklad tvrdilo, že NAFTA podkope americké štandardy ochrany životného prostredia. O štyri roky neskôr nie je po tejto smrteľne vážne predpovedanej "ceste ku dnu" ani chýru.
Pri pohľade na americkú severnú hranicu ľahko vidíme, že voľný obchod je v skutočnosti zlúčiteľný s rôznymi cieľmi dvoch rozdielnych sociálnych politík. Americko-kanadská obchodná dohoda (predchodkyňa zóny NAFTA) bola kedysi Kanaďanmi napádaná z obáv, že ich veľkorysé národné programy sociálneho zabezpečenia budú touto zmluvou katastrofálne nabúrané. "Mám nesmierny strach," povedal kedysi Eduard Broadbent, vodca kanadských sociálnych demokratov, na jej adresu a pokračoval, "že pokiaľ bude dohoda naplnená, spoločný tlak nakoniec povedie k harmonizácii kanadskej sociálnej politiky, príkladom nech je subvencovaná lekárska starostlivosť alebo dôchodky, s nižšími americkými štandardmi."
Ale tento strach sa ukázal ako úplne neopodstatnený. Americko-kanadská obchodná dohoda fungovala celé jedno desaťročie a napriek tomu kanadské sociálne programy zostali oveľa štedrejšie, než tie americké. Jedným z dôvodov bol fakt, že preto, aby sa kanadský dolár vyrovnal s vyššími sociálnymi výdavkami, ktoré Kanada premietala do cien svojho tovaru, musel v priebehu týchto rokov relatívne poklesnúť voči americkému doláru. Znehodnocujúca sa kanadská mena robila americký tovar v Kanade drahším. Toľko obávaná explózia amerických dovozov sa teda nekonala.
Strážcovia sociálnej politiky by sa mali poučiť nielen na príklade Kanady, ale tiež by sa mali pozerať na severoeurópske sociálne štáty. Vo Švédsku, Holandsku a Dánsku sa s programami sociálneho zabezpečenia v priebehu päťdesiatych a šesťdesiatych rokov doslova roztrhlo vrece. Ale tieto dve desaťročia boli práve tým obdobím, keď sa neochvejná vernosť týchto malých európskych sociálnych štátov voľnému obchodu ukázala ako najpevnejšia. Pokiaľ teda voľný obchod programy sociálneho zabezpečenia podkopáva, ako vyhlasujú novodobí protekcionisti, prečo sa potom v týchto krajinách v priebehu dvadsaťročného obdobia toľko darilo sociálnej demokracii?
Odpoveď je celkom jednoduchá. Voľný obchod programom sociálneho zabezpečenia neškodí, ale naopak, pomáha im. Zisky medzinárodného obchodu totiž zásadne zvyšujú národné príjmy všetkých obchodných partnerov. V severnej Európe v priebehu prvých povojnových rokov časť týchto príjmov priamo financovala rýchly rozvoj programov sociálneho zabezpečenia. Ďalší rast celkových ekonomických ukazovateľov umožňuje týmto severoeurópskym krajinám poskytovať viac lekárskych služieb, viac vzdelania a viac sociálneho zabezpečenia, ktoré by inak bolo samozrejme nemožné. Vyjadrené slovami praktickej politiky: sypať peniaze do sociálnych programov je oveľa jednoduchšie, keď sa štátny hospodársky koláč stále zväčšuje, ako keď je to práve naopak, a preto voľný obchod i naďalej zostáva motorom rastu.
Nebezpečenstvá, predostrené dnešnými novými protekcionistickými koalíciami, nemožno brať na ľahkú váhu. Tým, že stotožňujú obchodnú ochranu s ochranou životného prostredia, práv spotrebiteľov, ľudských práv a výdobytkov sociálneho zabezpečenia, si protekcionisti v boji so zástancami voľného obchodu nezaslúžene nárokujú svoje morálne poslanie. S vedomím veľkej popularity všetkých sociálnych problémov nepriatelia voľného obchodu ľahko spájajú obchodný protekcionizmus s obranou ďalších sociálnych programov a hodnôt. A robia to nielen tým, že vytvárajú politické koalície so skutočne rozmanitými sociálnymi skupinami, ale tiež tým, že prijímajú jazyk a štýl týchto skupín. Pri sledovaní protekcionistických cieľov môžu napríklad odbory bojovať pod zástavou ľudských práv za "vyššiu" životnú úroveň pracujúcich, pričom v skutočnosti im ide len o to, aby zvýšili mzdy na nekonkurenčné úrovne.
Snáď len nevedome dochádza k tomu, že niektorí zástancovia voľného obchodu poskytujú sami oponentom podporu a protekcionistov podporujú tým, že potvrdzujú myšlienku, že sociálny štát je s voľným obchodom nezlúčiteľný. Ak je však verejnosť nútená vyberať si medzi obľúbenými sociálnymi programami a zdanlivo tajomnou, často nepochopenou a teraz všemožne špinenou myšlienkou voľného obchodu, výsledky sú neradostné a nasledovníci teórií Adama Smitha nad nimi určite nejasajú. Bez ohľadu na to, akú podstatu má daná konfrontácia oboch prístupov, zástancovia rozumného sociálneho štátu jednoducho musia, nech je to kdekoľvek, oddeliť svoje problémy od tých spojených s voľným obchodom. Pokiaľ sa tak nestane, budú sa protekcionisti naďalej úspešne, hoci nespravodlivo, stavať do pozícií ochrancov všetkých chudobných na tejto planéte.
Autor: MELVYN KRAUS (Autor je lektorom Hooverovho inštitútu na
