Všetky postkomunistické krajiny okrem Ruska, ktoré vykročili na cestu radikálnych reforiem, začali rýchlo, najneskôr od roku 1994, rozvíjať svoje ekonomiky. Ruský hrubý domáci produkt však v rokoch 1995 a 1996 klesal. Prečo ale ruské hospodárstvo neprofitovalo z prebiehajúcej liberalizácie, ktorá tak dobre fungovala kdekoľvek inde?
Odpoveď je jasná: zisky zo šokovej terapie v kritickej miere závisia od toho, ako dobre vláda zvládne transformáciu z vlády dohliadajúcej na komunistický režim na vládu podporujúcu trhové hospodárstvo. Zatiaľ čo iné krajiny, ktoré sústavne pokračovali vo svojich radikálnych reformách, ako bolo napríklad Poľsko, teraz citeľne pokročili aj v politickej transformácii, reforma ruského politického systému sa len pomaly posúva dopredu. Je to práve táto ťarbavosť dotiahnuť transformáciu vlády, ktorá brzdí ekonomický rast.
Jedným z elementárnych krokov, napomáhajúcich urýchlenie operácií v prostredí trhovej ekonomiky, je vytvorenie efektívnych inštitúcií a prijatie právnych noriem ochraňujúcich súkromný majetok. Ďalším je depolitizácia. Hoci šoková terapia s jej cenovou liberalizáciou, stabilizáciou a privatizáciou výrazne obmedzila rozsah, v ktorom Kremeľ riadil ruské hospodárstvo, zvyšky obrovskej komunistickej byrokracie dožívajú. Politici pokračujú v praktikách arogantnej moci, hlavne na miestnej úrovni, a zneužívajú svoje veľké právomoci na vlastné obohacovanie sa a podporu politických priaznivcov. Tento spôsob správania sa, spolu s nedostatočnou ochranou súkromného majetku, je vo vzťahu k ekonomickému rastu devastujúcim faktorom.
V jadre ruskej politickej ťažkopádnosti spočívajú pohnútky, ktoré poháňajú miestnych a regionálnych úradníkov. Zatiaľ čo tieto stimuly sa v iných postkomunistických krajinách, predovšetkým vo východnej Európe, miestnym úradníkom, keď podporujú ekonomický rast, vyplácajú, rovnaké pohnútky, tvárou v tvár ruským byrokratom, fungujú celkom opačne.
Primárnym stimulom ekonomického rastu, ktorý bol daný v Poľsku a v iných rýchlo sa rozvíjajúcich postkomunistických krajinách politikom do rúk, sú slobodné voľby. Volebná urna núti úradníkov, aby boli svojim voličom, zrejme na miestnej úrovni, predovšetkým zodpovední. Pretože miestne spoločenstvá prosperujú len vtedy, keď rozkvitajú miestne podniky, musia úradníci veľmi dbať na ich hospodárske záujmy, ak chcú, aby boli zvolení či znovuzvolení.
Voľby tiež podporujú odchod starých úzkoprsých komunistických elít, ktorým sa obvykle nedostalo ani vedomostí, ani skúseností potrebných na presadzovanie politiky uľahčujúcej operácie na trhu. Dnes sú skutočne v Poľsku starí stranícki nádenníci stále častejšie nahradzovaní mladými kádrami, ktoré majú zmysel pre demokraciu kompromisov i trhové hospodárstvo.
Ďalším krokom poskytujúcim účinné stimuly je delegovanie finančnej autonómie na orgány miestnej správy. V Poľsku zvýšili miestne správy vlastné daňové príjmy, a čo viac, väčšinu z nich môžu minúť podľa svojich predstáv. Pretože politici, ktorí vierohodne ponúkajú viac verejných statkov, majú väčšiu šancu byť zvolení, dostávajú miestne správy vo finančnej autonómii do rúk vhodné nástroje na zvyšovanie daňovej základne. Podporovať prosperitu miestnej podnikateľskej komunity je najlepší spôsob, ako sa starať o životaschopnosť miestneho hospodárstva. A tak ako politický dozor, tak i finančné autonómie poskytujú tie správne stimuly potrebné na podporu drobného podnikania, ktoré je v rýchlo sa rozvíjajúcich postkomunistických krajinách motorom hospodárskeho rastu.
Na rozdiel od poľských partnerov sú ruskí úradníci nútení reagovať na celkom zlý súbor podnetov. Miestne voľby sa od roku 1992, keď Jeľcin menoval všetkých starostov a gubernátorov, jednoducho nekonali. Tento nedostatok volebného dozoru v mnohých ohľadoch podkopáva pomaly sa rozvíjajúce ruské trhové hospodárstvo.
Miera obmedzujúcich faktorov je nesmierna. Dôkazy, ktoré priniesla štúdia obchodných podnikateľov v Poľsku a Rusku, svedčí o tom, že Rusi sa stávajú obeťami byrokracie oveľa častejšie než Poliaci. Je tiež oveľa pravdepodobnejšie, že dostanú pokutu. A ruskí miestni úradníci, ktorí sú menovaní, vôbec neočakávajú, že si svoje posty udržia, ak sa voľby budú konať, a tak hrabú, čo môžu, keď môžu. Ruskí podnikatelia sa pravidelne sťažujú na mnohonásobné povolenia, kontroly, registrácie, vždy vyžadujúce súboj s húfmi úradníkov, z ktorých sa väčšina, kým nevyhnutné dokumenty vystavia, dožaduje úplatkov.
Spojením všetkých týchto vysokých daní, uvalených na malé podniky ako federálnymi, tak miestnymi byrokratmi, s obrovským rozsahom ruského čierneho hospodárstva, dosahujúceho odhadovanú mieru medzi 30 % až 50 % hrubého domáceho produktu, sa dajú ľahko vysvetliť mnohé príčiny hospodárskych ťažkostí. Prechod do podzemia je celkom rozumne vysvetliteľný snahou podnikateľov prežiť, ale tento postup znižuje daňové príjmy, je skazou verejných financií a obmedzuje výdavky na tak potrebné veci, ako je polícia, vzdelávanie a sociálne zabezpečenie.
Rusku tiež veľmi chýba finančná autonómia. Dve tretiny daňových príjmov orgánov miestnej správy prichádzajú ako podiel z daní vybraných centrálnou vládou. Navyše, zatiaľ čo tento podiel je teoreticky fixný, v praxi sa musí ťažko dohadovať. Regionálne vlády obmedzujú rokovania s Moskvou a regionálni gubernátori sa musia dohadovať s miestnymi správami. Účinky takého fiškálneho federalizmu sú ohavné. Gubernátori a starostovia majú len málo stimulov na posilňovanie svojich daňových základní a miesto toho plytvajú svojou energiou v diskusiách nad svojimi rozpočtami.
Čo je potrebné urobiť, aby sa Rusko pripojilo ku skupine rýchlo sa rozvíjajúcich postkomunistických ekonomík, je celkom jasné. Ruskí reformátori musia zrýchliť tempo politických refo- riem, zacielených na uvoľnenie moci volebného dozoru a finančnej autonómie na miestnej úrovni. Také reformy, spoločne s vytvorením fungujúcej štátnej správy a inštitúcií podporujúcich úlohu legislatívy, prinesú ruskému ľudu hospodársky úžitok a pokrok, na ktorý sa tak dlho čaká.
Autor: ANDREI SHLEIFER (Autor je profesorom ekonómie na
