ti a solidarity dávno pominula - aspoň v mojej krajine, aby som nehovoril za iných. Žijeme teraz v tvrdej postkomunistickej realite, keď sa všetky zloby, po desaťročia komunizmu hlboko skrývané, začínajú vyplavovať na povrch a často si s nimi nevieme poradiť.
Tieto zmeny neznamenajú, že sa všetko vracia do starých koľají. Naopak, čo vtedy bolo krásnym snom, vyvolávajúcim atmosféru takmer karnevalovú, a o čom sme si naivne mysleli, že sa cez noc zmení na skutočnosť, sa začína na skutočnosť premieňať s ťažkosťami. Proces už dávno nie je vnímaný ako zázrak, ale skôr ako samozrejmosť.
V tých rokoch, keď sme ako takzvaní disidenti vzdorovali totalitnej moci, bolo nám asi všetkým jasné, že jedným zo základných cieľov musí byť zrušenie Varšavského paktu, toho nástroja sovietskej imperiálnej moci. Menej nám už bolo jasné, aký nový typ európskej kolektívnej bezpečnosti by mal byť vytvorený. Mnohí vtedy vnímali NATO ako akési dvojča Varšavského paktu, vzniknuté preto, aby sa demokratické štáty mohli spoločne brániť proti šíreniu komunistickej moci, dvojča, ktoré stratí so zrušením svojho protivníka zmysel. Uvažovalo sa o vzniku novej celoeurópskej bezpečnostnej aliancie, ktorá by tie staré nahradila, zatiaľ čo tí naivnejší z nás snívali o tom, že v novej dobe, keď sme všetci demokrati, nebudú potrebné žiadne bezpečnostné zväzky.
Postupne prevládol názor najrozumnejší. NATO si vyžaduje zmeny, pokiaľ sa nemá stať smiešnym spolkom veteránov studenej vojny. Po rozšírení o nové demokracie sa môže NATO stať skutočným celoeurópskym nástrojom kolektívnej obrany. Až bude rozšírenie a s tým súvisiaca transformácia zavŕšená, otvorí sa pred Európou perspektíva života v mieri, bezpečnosti a slobode a jej vnútorný poriadok bude založený na spravodlivých princípoch.
Ale Poľsko, Maďarsko a Česká republika, prvé tri postkomunistické krajiny, ktoré sa chystajú na pripojenie k NATO, môžu byť užitočnými členmi len vtedy, ak vykonajú dôležité zmeny vo vlastných obranných systémoch. Štandardom NATO je treba prispôsobiť celý súbor zákonov týkajúcich sa bezpečnosti a armády. Musíme vychovávať našich veliteľov, aby mysleli iným spôsobom a je treba veľa urobiť pre to, čomu sa hovorí interoperabilita, predovšetkým v oblasti riadiacich a komunikačných systémov. Musíme dokončiť štrukturálne zmeny v našich armádach. Postupne sa musí modernizovať i výzbroj.
To všetko bude samozrejme stáť veľa peňazí, ale rozhodne menej, než samostatná izolovaná obrana, dopredu odsúdená na neúspech. Tieto veci sú teraz predmetom denných politických diskusií. Napriek tomu sa mi zdá, že toto nie je najdôležitejšie.
Slovo spojenectvo má veľa významov. Môže znamenať len spojenie ozbrojených síl dvoch či viacerých štátov, aby mohli lepšie čeliť nejakému potenciálnemu nepriateľovi, alebo naopak lepšie niekoho napadnúť a ovládnuť. Štruktúra takého typu spojenectva je zo svojej podstaty uzavretá - je to štruktúra, v ktorej moc hrá dôležitejšiu úlohu než hodnota. Také zväzky môžu teda tvoriť štáty s veľmi rôznymi politickými systémami, ktoré nespájajú vytvorené hodnoty, ale ich záujem o udržanie či upevnenie vlastnej moci, buď vďaka vlastnej obrane, alebo v horšom prípade pomocou expanzie.
Spojenectvo, akým je NATO, však je a musí byť niečím iným. Musí to byť spojenectvo určené na ochranu hodnôt, ktorým ich moc slúži: ľudských práv, právneho štátu, demokracie, slobody prejavu a trhovej ekonomiky. Ide teda o spojenectvo, ktoré nemá chrániť len štátnu suverenitu či geopolitické záujmy, ale má chrániť určitý typ ľudskej kultúry a civilizácie. Z toho vyplýva, že základným spojivom tohto spojenectva nie je len kalkul geopolitických záujmov alebo idea potenciálneho nepriateľa, ale nepochybne niečo hlbšie: solidarita.
Osobne pevne verím, že tak sa chápe i NATO - ako solidárne spoločenstvo tých, ktorí uznávajú spoločné hodnoty, pričom princíp solidarity a otvorenosti vyplýva zo samej podstaty týchto hodnôt. Nie je predsa možné si dosť dobre predstaviť, že by niekto rešpektoval ľudské práva a slobodu len vo svojej krajine. Otvorenosť a princíp solidarity patrí k samej podstate NATO a vyplýva i priamo z textu Washingtonskej zmluvy a otvára dvere rozšíreniu NATO.
Členstvo v NATO nie je len ochranou bezpečnosti, zaplatenou smutnou povinnosťou byť pripravený chrániť iný štát, na oplátku za to, že on je pripravený chrániť nás. NATO teda pre mňa nie je obchod či trhový vzťah, ale je to prejav určitého ducha. Ducha lásky k slobode, ducha solidarity, ducha vôle spoločne brániť spoločné kultúrne bohatstvo, ducha spojenectva - nie však účelového, ale mravného.
Myslím si, že by to bolo v rozpore s duchom tohto spojenectva a s princípom jeho otvorenosti, keby sme boli spokojní s vlastným pozvaním, zabudli na tých, ktorí prizvaní neboli. Rozum dá, že všetci kandidáti nemôžu byť prijatí naraz, to by pravdepodobne znamenalo kolaps Aliancie. Ale treba opakovať, že NATO je otvorené všetkým demokraciám v euroatlantickom priestore a že pred nikým nie je z tých či iných taktických dôvodov uzatvorené. Na rad musí prísť Rumunsko a Slovinsko. Rovnako i pobaltské krajiny. A tiež ďalšie európske krajiny, dokonca i Ukrajina, by mali jedného dňa mať možnosť členstvo dosiahnuť.
K tomu môže dôjsť len vtedy, ak pôjde proces rozširovania a transformácie NATO ruka v ruke s posilňovaním strategického partnerstva s Ruskou federáciou. Pred osemnástimi rokmi uviedlo Poľsko do dejín 20. storočia slovo solidarita s veľkým S. Dnes ide o to, aby aj základom NATO bola solidarita s veľkým S!
Autor: Václav Havel (Autor je prezidentom Českej republiky)
