Európskeho hospodárskeho spoločenstva. V roku 1959 potom nasledovala menová dohoda a ďalšie kroky. V marci 1971 Rada ministrov Európskeho spoločenstva schválila trojetapový plán vzniku hospodárskej a menovej únie - tzv. Wernerov plán (pomenovaný po luxemburskom premiérovi Pierrovi Wernerovi, ktorý ho predložil). Prvý pokus ES vytvoriť menovú úniu sa nevydaril. Príčinou bola kríza dolára, krach finančného systému založeného na dohovore z amerického Bretton-Woods v roku 1944 o fixných výmenných kurzoch a šok z rastu cien ropy, ktorý viedol k celosvetovej recesii. Na začiatku 70. rokov sa položili niektoré inštitucionálne výhybky menovej únie na konci tisícročia. V roku 1975 vzniklo ECU (European Currency Unit) ako prvá európska zúčtovacia jednotka, ktorá sa presadila ako mena členských štátov. 13. marca 1979 vstúpil do platnosti európsky menový systém (EMS), ktorý prežil až doteraz a ktorého miesto zaujme od 1. januára 1999 nový mechanizmus výmenných kurzov. Koncom júna 1989 schválila Rada Európy na zasadnutí v Madride trojetapový návrh predsedu Komisie EÚ Jacqua Delorsa na vytvorenie menovej únie. Prvou etapou bola liberalizácia pohybu peňazí a kapitálu a vstúpila do platnosti v roku 1990. Druhá etapa sa začala realizovať v roku 1994. Na začiatku tretej etapy EMÚ 1. januára 1999 budú výmenné kurzy neodvolateľne fixované. Jedenásť členských krajín EMÚ bude mať jednotnú peňažnú politiku v rámci Európskej centrálnej banky (ECB). Vydaním euromincí a eurobankoviek medzi 1. januárom až 30. júnom 2002 sa národné meny členských krajín stanú históriou.