rstva. Vzhľadom na rozsah prináša SME len niektoré charakteristické časti práce.
Základný vzťah, platný pre reštrukturalizáciu je: Privatizácia - Vlastnícka štruktúra - Korporatívne riadenie - Reštrukturalizácia. Pokiaľ chce akákoľvek vláda primäť podniky k reštrukturalizácii, musí sa venovať dopadu vytvorených vlastníckych štruktúr na efektívnosť korporatívneho riadenia. Ak sa na Slovensku privatizácia využila výhradne politickým spôsobom, urýchlene musí nastať fáza, keď podniky prejdú do rúk nových vlastníkov. Veľkosť priamych zahraničných investícií napovedá, že k tomuto prechodu nedochádza. Dôvody možno nájsť dva: Jednak to môže byť snaha privatizátorov udržať si podniky pod svojou kontrolou aj za vysokú cenu, jednak negatívne očakávania spojené s vývojom podnikateľského prostredia na Slovensku.
Prvým krokom, ktorý by podporil reštrukturalizáciu, je zrušenie niekoľkých zákonov (napríklad zákon o cenách, o strategických podnikoch, o revitalizácii, výnimky zo zákona o bankrotoch, rôzne obmedzenia zahraničnej konkurencie na domácom trhu).
Druhým krokom by malo byť vytváranie motivujúceho podnikateľského prostredia. Základom je ochrana vlastníckych práv, ochrana kontraktov funkčným zákonom o bankrotoch, ochrana pred úradníkmi štátnej správy a kriminalitou. Vláda sa musí rozhodnúť, ako bude riešiť otázku zlých úverov. Pri podpore exportu musí myslieť na komparatívne výhody Slovenska, a nie na "tradičné" odvetvia.
Reštrukturalizáciu podnikov v postkomunistických krajinách možno chápať ako proces prechodu od deformovanej ekonomiky s veľkým počtom stratových podnikov k "normálnej" trhovej ekonomike, v ktorej je absolútna väčšina podnikov zisková. Reštrukturalizácia znamená zníženie strát pomocou zlepšenia produktivity, hlavne znížením pracovnej sily a koncentráciou na tie aktivity, v ktorých má podnik komparatívne výhody. Rôznymi aspektami podnikovej reformy sú: autonómia manažérov, konkurencia, privatizácia, koncentrované vlastníctvo, zlepšenie kvality bankových úverových služieb a všeobecnej finančnej disciplíny, vrátane bankrotu a likvidácie. Otázkou pre ekonómov a vlády ostáva, ako zabezpečiť, aby sa podniky reštrukturalizovali.
Vlastnícke štruktúry
Reštrukturalizačné zmeny je možné očakávať najviac u tých podnikov, ktoré boli privatizované ešte počas federácie. Jednoducho preto, lebo od vtedy uplynul najdlhší čas, aby sa tieto zmeny mohli prejaviť. Väčšinou ide o podniky privatizované kupónovou metódou. V súlade s použitou privatizačnou metódou (842 českých a 468 slovenských podnikov ponúklo vyše 50 % svojich akcií za kupóny) boli najdôležitejšími vlastníkmi investičné fondy a drobní investori. Fondy mali vyše 20 % podiel v 787 českých a 365 slovenských podnikoch, a vyše 50 % podiel v 334 českých a 173 slovenských podnikoch. Drobní investori mali vyše 50 % podiel v 272 českých a 244 slovenských podnikoch.
Republikové fondy národného majetku mali vyše 20 % podiely v 108 českých a 54 slovenských podnikoch, a vyše 50 % podiely v 23 českých a 13 slovenských podnikoch. Zahraniční investori mali väčšinový podiel v 19 českých a 3 slovenských podnikoch, kým domáci (priami) investori v 16 českých a 11 slovenských podnikoch. Ak uvažujeme jednotlivé fondy (definované ako skupina IPF so spoločným zakladateľom) namiesto všetkých dohromady, dostaneme nasledujúce čísla: jeden najväčší fond (čím máme na mysli fond, ktorý získal s pomedzi fondov najväčší podiel v danej spoločnosti) mal vyše 20 % podiel v 102 českých a 81 slovenských podnikoch. Skupina piatich najväčších fondov mohla kontrolovať 272 českých a 145 slovenských podnikov.
Je zrejmé, že vlastníctvo väčšiny kupónovo privatizovaných podnikov bolo rozptýlené. Ohromná vlastnícka sila niekoľko málo fondov nasvedčuje tomu, že aj keď kupónová metóda generuje rozptýlené vlastníctvo, platí:
1. hoci by sa drobní akcionári vôbec neujali spravovania spoločností, existujú iní investori, ako fondy či zahraniční investori, ktorí majú dostatočne veľké percentuálne podiely, aby mohli uplatniť korporatívnu kontrolu;
2. ak by boli drobní akcionári schopní využiť svoj hlasovací potenciál, efektívne korporatívne riadenie by bolo ešte pravdepodobnejšie.
Väčšina podnikov privatizovaných kupónmi mohla nájsť svojho dominantného vlastníka v koalícii najsilnejších vlastníkov. Dnes, po zásahoch do činnosti fondov možno povedať, že pravdepodobne väčšina kupónovo privatizovaných podnikov je kontrolovaná buď insidermi, alebo koncentrovaným podielom outsiderov. Vzhľadom na privatizačné metódy aplikované po roku 1993 môžeme ďalej predpokladať, že absolútna väčšina slovenských podnikov je vo vlastníctve insiderov.
Vlastníctvo zamestnancov a manažérov
Vlastníctvo zamestnancov alebo manažérov môže spomaliť reštrukturalizáciu. Zvlášť vtedy, pokiaľ privatizovaný podnik nemá dostatok zdrojov na svoj rozvoj, a získanie takýchto zdrojov predpokladá vstup vonkajšieho vlastníka.
Manažérske vlastníctvo, spojené s rôznymi bočnými úžitkami plynúcimi z postavenia, ešte viac sťažuje možnosť sústredenia vlastníctva v rukách outsiderov.
Napriek rýchlej privatizácii nedochádza v tranzitívnych ekonomikách k rýchlej reštrukturalizácii podnikov. Samotné porovnania reštrukturalizácie štátnych podnikov a podnikov privatizovaných rozličnými metódami sú poznačené dvoma problémami. Jednak, predpoklad ceteris paribus (za rovnakých okolností) je porušený, pretože celé prostredie v ktorom operujú, sa výrazne zmenilo. To má dopad hlavne na štátne podniky. Totiž, aj keď reštrukturovali hlbšie než privatizované podniky, hypotéza, že privatizácia nebola potrebná, nemôže byť potvrdená, lebo v nej väčšinou chýba posúdenie vplyvu veľkého počtu ťažko kvantifikovateľných vysvetľujúcich premenných. Takýto test by bol jednoducho zle špecifikovaný. Po druhé, je možné, že podniky neboli na privatizáciu podľa jednotlivých metód (alebo neprivatizáciu) vybrané náhodne. Jednoducho povedané, ak si zahraniční investori vybrali najlepšie podniky, a horšie boli privatizované kupónmi, potom by sme nemali byť prekvapení, ak prvé ukazujú dnes omnoho lepšie výsledky než druhé. Otázkou je vysvetlenie reštrukturalizácie veľkých podnikov. Ich zložitejšia organizácia ako malých podnikov, naznačuje, že budú mať väčšie problémy pri reštrukturalizácii, na druhej strane môže byť veľkosť podniku výhodou pokiaľ ide o prístup k financiám.
Privatizácia nestačí
Privatizácia bola len prvým krokom k reštrukturalizácii. Druhým krokom malo byť vytvorenie inštitucionálneho zázemia. Ak mala mať privatizácia zmysel, potom by úplnou samozrejmosťou mal byť právny systém, ktorý by umožnil reálne domáhanie sa vlastníckych práv. Reštrukturalizácia nie je možná bez investícií, tie sú však obmedzované, pokiaľ veritelia nie sú dostatočne chránení. Reštrukturalizácia je spomaľovaná nedostatkami právneho systému, ktorý umožňuje, aby podniky a investori nepociťovali tvrdé rozpočtové obmedzenia.
Vlády mali racionálnu snahu urýchliť reformu použitím kombinácie privatizačných metód. Kupónová privatizácia neviedla k očakávanému rozptýleniu vlastníctva, hlavne kvôli investičným fondom. Samotný proces však mal pokračovať vo vytvorení rámca, ktorý by motivoval nových vlastníkov pre korporatívne riadenie alebo pre predaje svojich podielov outsiderom. Keďže takýto rámec chýbal, korporatívne riadenie v kupónových podnikoch sa nestalo efektívnym. Nakoniec sme ukázali, že ani insiderská privatizácia pravdepodobne nepovedie k rýchlej reštrukturalizácii.
Základné poučenia pochádzajúce z teoretických a empirických prác môžeme zhrnúť následujúcim spôsobom:
1. Reštrukturalizácia je multidimenzionálna. Pod reaktívnou reštrukturalizáciou rozumieme znižovanie počtu zamestnancov, znižovanie miezd a zatváranie výrobných liniek ako reakciu na sťaženie prístupu k úverom (hovoríme o tvrdších rozpočtových obmedzeniach podnikov) a dotáciám. Strategická reštrukturalizácia znamená prispôsobovanie skladby výrobkov a zmeny v manažmente pre stratu starých trhov (čiže rozpadu RVHP) a novej exportnej orientácii. Hlboká reštrukturalizácia je sprevádzaná veľkými investíciami, ktoré môžu priniesť výrazné zlepšenie hospodárskych výsledkov podniku a dlhodobejší rast.
2. Privatizácia neviedla automaticky k reštrukturalizácii. Podniky privatizované zamestnancami, manažérmi alebo vlastníkmi kupónov reštrukturalizovali hlavne reaktívne. Naopak, privatizácia dominantným vonkajším investorom, zvlášť zahraničným, viedla k hlbokej reštrukturalizácii. Otázkou je, ako dosiahnuť efektívne korporatívne riadenie.
3. Štátne podniky majú najmenšiu motiváciu reštrukturalizovať. Zväčšenie rozpočtového obmedzenia ich však prinútilo k istej forme reaktívnej reštrukturalizácie, ako zníženie reálnych miezd a prepúšťanie pracovnej sily. Podniky privatizované insidermi idú v reaktívnej reštrukturalizácii ďalej než štátne podniky, pretože môžu vyvinúť menší tlak na vládu, ale aj pre zvýšenú autoritu manažérov, ktorí sú orientovaní ziskovo a kariérne (ak existuje trh manažérov). Iba podniky privatizované outsiderni, ktorí majú prístup ku kapitálu, reštrukturalizujú hlboko. Len títo vlastníci majú motiváciu a finančnú schopnosť potrebnú pre hlbokú reštrukturalizáciu.
4. Reštrukturalizácia je ovplyvnená reformou finančného sektora a makroekonomickými premennými, zvlášť mierou nezamestnanosti. Reforma finančného sektora je dôležitá pre uplatnenie tvrdých rozpočtových obmedzení a efektívnu alokáciu kapitálu. Vysoká miera nezamestnanosti spomaľuje prechod vlastníctva od insiderov k outsiderom. Insideri nebudú chcieť predať svoje akcie, ak sa zároveň obávajú, že reštrukturalizácia by ich mohla stáť miesto a pravdepodobnosť získania nového zamestnania je malá. Nezamestnanosť posilňuje silu odborov a jej snahu odolávať reštrukturalizácii.
5. Reštrukturalizáciu spomaľuje, ak v spoločnosti existuje veľká neurčitosť spojená s budúcimi výnosmi, ktorá je zapríčinená nedostatkom dôveryhodnosti vládnej reformy. Absencia pre-konkurenčnej politiky často posilnila moc monopolov, čo viedlo k umelo vysokým cenám a nízkej produkcii, a posilneniu pozícií insiderov.
6. V Poľsku, Maďarsku a Českej republike viedla insiderská privatizácia a rozptýlené vonkajšie vlastníctvo iba k reaktívnej reštrukturalizácii. Dôvodom bol nedostatok kapitálu a expertízy.
Reštrukturalizačná politika vlády
Vláda má významnú úlohu pri urýchľovaní alebo brzdení reštrukturalizácie podnikov. Všeobecne sa uznáva, že vláda by mala zabezpečiť tvrdé rozpočtové obmedzenia podnikov, funkčný zákon o bankrotoch, korporatívne riadenie v štátnych podnikoch a vyjasnenie vzťahu štátnych a súkromných podnikov. Pritom sa predpokladá za samozrejmé, že štáty dohliadajú na regulérnosť konkurenčného boja (čo je úlohou protimonopolného úradu) a garantujú nedotknuteľnosť vlastníctva.
Za mäkké rozpočtové obmedzenia sa často zjednodušene považuje iba štátny paternalizmus (dotácie, výhodné štátne zakázky, ručenie úverov). Môžeme tu počítať aj finančný sektor, pokiaľ môže požičiavať úvery, s tým, že vzniknuté straty mu budú uhradené vládou. Na Slovensku tu môžeme počítať rôzne štátom zriadené fondy, ktoré majú za úlohu vyberať poplatky od všetkých účastníkov segmentu trhu (zahraničný obchod) a podľa voľných kritérií ich v tom istom segmente prerozdeľovať. Bez bankrotov je ťažké zabezpečiť váhu kontraktom. Na Slovensku je mnoho podnikov "nebankrotovateľných" zo zákona (strategické podniky). Veľké štátne podniky ovplyvňujú súkromných účastníkov trhu. Čím horšie sú riadené, tým horšie pre reštrukturalizáciu.
V novembri 1994 sa významne zmenila privatizačná politika vlády. Bola zrušená už rozbehnutá druhá vlna kupónovej privatizácie, účasť investičných fondov na korporatívnom riadení a uprednostnená metóda politického výberu budúcich vlastníkov.
Nedefinované záujmy
Zákon o strategických podnikoch, trojstránkový dokument prijatý Národnou radou Slovenska 13. júla 1995, argumentuje nedefinovanými štátnymi záujmami pri privatizácii vybraných podnikov a v ich poprivatizačnom fungovaní. Týka sa podnikov s celkovou hodnotou aktív 150 mld Sk, čiže asi 40 % celkového objemu národného majetku už sprivatizovaného alebo ktorého privatizácia sa plánuje. Zo zákona nie je jasné, v akom zmysle boli vybrané podniky strategicky dôležité, ani aké boli kritériá ich výberu. Hoci zákon vstúpil do platnosti 14. septembra 1995, ministerstvo hospodárstva, ktoré zákon pripravilo, ani Fond národného majetku, ktorý sa ním mal riadiť, o mesiac neskôr nevedeli presne vysvetliť, čo sú to strategické štátne záujmy. Zákon o konkurze a vyrovnaní (č.328/1991) nadobudol účinnosť dňa 1.októbra 1991. Podľa $67 však súd mohol vyhlásiť konkurz o vyrovnaní do jedného roka od tohto dňa len pre predĺženie dlžníka, nie insolvenciu dlžníka. 30. Moratórium bolo o ďalší polrok predĺžené zákonom č.471/1992. Zákon č.91/1993 predĺžil provizórium do 31. mája 1993. Posledný zákon bol zrušený zákonom č.122/1993, ktorý zaviedol inštitút dohodovacieho konania. Úmyslom dohodovacieho konania bolo dať väčší priestor dlžníkovi, aby ozdravil podnik, a tým by sa znížili aj dopady na sociálnu sféru. Spôsob, ako je zákon formulovaný, hodnotí Oľga Ovečková z Ústavu štátu a práva SAV takto: "(Zákon) nerešpektuje ani záujem veriteľov, ani záujem dlžníka, ba ani záujem spoločnosti na realizácii konkurzov ako ozdravného prostriedku ekonomiky." Posledná novela špecifikovala, že zákon o bankrotoch nemôže byť aplikovaný voči podnikom spravovaným FNM, voči rozpočtovým a príspevkovým organizáciám, voči majetku miest a právnickým osobám zriadeným špeciálnym zákonom (ako je slovenská štátna televízia a rozhlas), a voči strategickým podnikom a niektorým vybraným akciovým spoločnostiam. Štát na seba pritom neberie žiadnu zodpovednosť za záväzky spomínaných podnikov, takže ich veritelia sa môžu spoliehať iba na viac-menej teoretickú šancu vymáhať svoje pohľadávky pomocou občianskeho zákonníka. Zákon sa začal v plnom rozsahu uplatňovať až 1. júna 1993. V roku 1995 bolo 68 vyhlásených prípadov, v roku 1996 136 prípadov, k 31.5.1997 iba 90 prípadov. V roku 1996 bol z 3000 podaných návrhov vyriešený iba jediný prípad.
Nesystémová revitalizácia
Podobne nesystémovým je aj nový zákon o revitalizácii. Tento zákon poskytne vybraným podnikom rôzne výhody, ako odklad platenia daní a odvodov, pokút a penále, odpustenie poistného, úrokov z omeškania či daňových nedoplatkov. Návrh zákona definuje revitalizáciu ako "ekonomické oživenie podniku s cieľom lepšieho využitia ekonomického potenciálu". Kritériá výberu podnikov sú definované vágne, ako udržanie alebo zvýšenie zamestnanosti a oživenie produkcie. Podniky, žiadajúce o revitalizáciu najprv posudzuje odvetvové ministerstvo. To vypracuje na žiadosť posudok, ktorý postupuje revitalizačnej komisii. Revitalizačná komisia rozhoduje o samotnej revitalizácii podniku. Komisia sa skladá z ministrov financií, hospodárstva, pôdohospodárstva, práce, sociálnych vecí a rodiny, výstavby a verejných prác, guvernéra NBS, prezidentov Slovenskej sporiteľne, VÚB a Slovenskej poisťovne. Na prijatie rozhodnutia komisie je treba trojpätinová väčšina. Proti rozhodnutiu o revitalizácii sa nemožno odvolať. V auguste začala revitalizačná komisia pracovať, v septembri evidovala 1200 žiadostí.
Počas revitalizácie budú podniky chránené pred vyhlásením konkurzu, čím sú obmedzené práva veriteľov. Ak návrh na konkurz bol podaný pred vydaním rozhodnutia o revitalizácii, súd nevyhlási konkurz alebo nepotvrdí nútené vyrovnanie. Zmyslom zákona má byť riešenie druhotnej platobnej neschopnosti, ktorá vraj presahuje 70 mld Sk. Zdrojmi revitalizácie majú byť: 30 mld Sk oprávky bánk k rizikovým úverom (tieto financie sú majetkom bánk a nemala by o nich rozhodovať vláda), 28 mld Sk odpustené pohľadávky štátu a 10 mld Sk odpustené pohľadávky štátnych fondov (ide na účet daňových poplatníkov a zdravotných poisťovní - nemajú zástupcov v komisii, nevedia, aký bude spôsob vyrovnania pohľadávok ani termín), sociálna poisťovňa (dôchodkové zabezpečenie a nemocenské poistenie, tiež nemá zástupcu v komisii) a 2,5 mld Sk priame dotácie štátu.
Platobná neschopnosť v poľnohospodárstve, podľa jeho ministra, predstavuje 12,2 mld korún, z toho je medzipodniková zadlženosť 5,9 mld Sk, záväzky voči štátnemu rozpočtu 0,5 mld Sk, fondom sociálneho zabezpečenia 1,8 mld Sk a voči bankám 4 mld korún. Z podnikov poľnohospodárskej prvovýroby, ktorých je vyše 1200, podľa ministerstva poľnohospodárstva nemá 300 šancu revitalizovať sa, a 500 až 600 chce na svoju reštrukturalizáciu použiť zákon o revitalizácii.
Zákon o revitalizácii sa tak spolieha na úradnícke komisie a vytvára ďalšiu skupinu firiem v osobitnom postavení a s osobitnou ochranou. Bude mať negatívny vplyv na konkurenciu na domácom trhu a na platobnú disciplínu podnikov. Namiesto vytvorenia tvrdých rozpočtových obmedzení sa vláda vracia k málo kontrolovaným zdrojom, ktoré napomáhajú rozvoju korupcie.
Národná rada SR schválila začiatkom septembra novelu zákona o mzde, ktorá reguluje mzdy aj u súkromných spoločností. Stanovuje napríklad postihy miezd manažérov v relácii k rastu zisku. Vláda má starosť o rast miezd, ktoré v poslednom roku predbehli produktivitu práce a rozhodla o administratívnom zákaze.
Problém nielen slovenský
Podľa analýzy finančných ukazovateľov môžeme usúdiť, že najlepšími podnikmi na Slovensku sú veľké podniky v sektoroch výroba strojov a prístrojov, ťažba a úprava nerastov, vydavateľstvo a tlač, a výroba kovov. Slovenské podniky, podľa niekoľkých reštrukturalizačných kritérií, sú pozadu za českými, ale zhruba na úrovni poľských a maďarských, pred bulharskými a rumunskými podnikmi. Výnosy veľkých slovenských podnikov boli najvyššie medzi porovnávanými krajinami, v priemere o 10 % vyššie než veľkých českých podnikov, ktoré boli na druhom mieste. Podľa údajov štatistického úradu slovenský priemysel pracuje s pridanou hodnotou 27 %, kým vo svete je bežných 70 %. Tovarová štruktúra slovenského vývozu sa nezmenila; vývoz sa z polovice sa zakladá na polotovaroch s nízkou pridanou hodnotou. Vývoz má stúpajúcu tendenciu v dvoch opačných smeroch - tranzitívne ekonomiky a EÚ.
Cieľom privatizácie nebolo efektívne korporatívne riadenie, ale odmeňovanie politických priaznivcov a obmedzenie činnosti investičných fondov. Kupónový program bol zásadne odmietnutý hlavne preto, že bol dielom terajšej opozície. Štát sa rozhodol pre direktívne riadenie ekonomiky a riešenie problémov ad hoc. Posilnenie sily úradníka zvyšuje jeho lojálnosť súčasnej politickej moci a zvyšuje jeho príjmy nie na úkor rozpočtu úradov, ale korupcie.
Autor: ANTON MARCINČIN
