Na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave sa realizuje v zmysle grantovej úlohy už viac rokov výskumný projekt, ktorý bezprostredne súvisí s problematikou integrácie zdravotne postihnutých detí do spoločnosti vôbec. Celá záležitosť je mimoriadne citlivá téma, a preto je nevyhnutné pristupovať k nej veľmi zodpovedne. Za zodpovedné ale ťažko možno považovať vyjadrenia v jednom z článkov, kde MUDr. Ingrid Barániková, detská neurologička, tvrdí, že "...integrácia medzi zdravé deti je veľmi dôležitá aj z toho aspektu, že keby ostalo dieťa doma a mohlo sa prípadne učiť so špeciálnym pedagógom, postupom času by si stále viac uvedomovalo svoje postihnutie, a mohlo by sa stať, že by sa utiahlo do seba. To by bolo z hľadiska psychologického vývoja veľmi negatívne a jeho napredovanie v rozvoji by sa mohlo zhoršiť". Neviem, či má pani doktorka okrem medicínskeho vzdelania aj ďalšie psychologické či špeciálne pedagogické vzdelanie, no musím jej pripomenúť, že ak sa chce kompetentne vyjadrovať k predmetnej veci z interdisciplinárneho hľadiska, je nevyhnutné mať aj z participujúcich vedných disciplín dostatočné vedomosti. U nás už veľa rokov existujú renomované odborné inštitúcie na pomoc zdravotne postihnutým osobám, napr. Pedagogická fakulta UK v Bratislave, kde sa okrem veľmi potrebnej a užitočnej prípravy špeciálnych a liečebných pedagógov vykonávajú aj kvalitné výskumy na pomoc postihnutým, alebo Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie v Bratislave i ďalšie participujúce pracoviská.

Dehonestovať mimoriadne záslužnú prácu špeciálnych pedagógov nejakým provinčným lekárom, i keď možno s atestáciou z neurológie, je nevkusné. Skutoční odborníci z oblasti medicíny dobre vedia, že ich možnosti sú limitované, a tam kde končí terapia, prichádzajú k slovu psychologické a špeciálnopedagogické výchovno-vzdelávacie programy. Úlety pani doktorky do psychologizovania uvedeného prípadu sú v tejto súvislosti diletantské a v konečnom dôsledku škodlivé pre samotných postihnutých. Problematiku psychológie zdravotne postihnutých osôb považujeme za takú dôležitú, že na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave je zriadená samostatná katedra psychológie, kde sa na vedeckej a výskumnej báze sleduje predmetný problém. Ako sa dalo zo zmetočného vyjadrenia pani doktorky vyrozumieť, mali by byť zdravotne postihnuté deti zaškolované so zdravými na základných školách, s čím sa dá v zásade vrelo súhlasiť. Nie však s tým, že by sa tieto deti takto aspoň dostali "z rúk" špeciálneho pedagóga. Odhliadnuc od zatiaľ nie vôbec jasných reakcií zdravých detí na školách či v triedach, ale aj ich rodičov, čo z hľadiska právneho nie je vôbec legislatívne vyriešené, je tu aj problém primárny. Učitelia základných škôl nie sú na odbornú prácu so zdravotne postihnutými žiakmi počas vysokoškolského štúdia pripravovaní, a preto ju jednoducho robiť nevedia. Bez prítomnosti špeciálneho pedagóga vo výchovno-vzdelávacom procese v integrovaných triedach nie je možné vyučovací proces účinne vykonávať. Taktiež musí byť zohľadnený druh zdravotného postihnutia, keď napr. pre žiakov s mentálnym postihnutím sú určené celkom iné, značne redukované učebné osnovy.

Záverom možno konštatovať, že integrácia zdravotne postihnutých osôb do spoločnosti je nevyhnutná, tak ako to je vo všetkých vyspelých krajinách.

Autor: doc. PhDr. ŠTEFAN PIKÁLEK, CSc., Bratislava