Keď na bratislavskom mítingu občanov z celého Slovenska k 10. výročiu sviečkovej manifestácie odštartovali strany Slovenskej demokratickej a Maďarskej koalície petičnú akciu za slobodné voľby, priamu voľbu prezidenta a prenos niektorých prezidentských právomocí na predsedu parlamentu, aby sa predišlo ústavnej kríze, netušili, že o necelý mesiac zozbierajú viac ako 300 tisíc podpisov. Do začiatku májovej schôdze NR SR - 12. mája 1998 - si trúfajú odovzdať predsedovi Ivanovi Gašparovičovi vyše pol milióna podpisov, aby sa parlament nezanedbateľnou vôľou občanov-voličov nielen formálne zapodieval, ale prijal i konkrétne zákonné normy.

Na aprílovú besedu s divákmi v Divadle STOKA prijali pozvanie zástupcovia Petičného výboru v excelentnom zložení: predseda, bývalý prezident SR MICHAL KOVÁČ, hovorca, podpredseda KDH VLADIMÍR PALKO, členovia - podpredseda DU JÁN BUDAJ, podpredseda MOS KÁLMÁN PETÖCZ a prvý podpredseda DS PETER OSUSKÝ. Moderátormi večera, z ktorého vám prinášame skrátený záznam, boli komentátori denníka SME - JÚLIUS GEMBICKÝ a PETER TÓTH.

J. GEMBICKÝ: Vlaňajšie májové referendum bolo zmarené. To, ktoré vyhlásil prezident na 19. apríla, vláda po prevzatí prezidentských právomocí zrušila a uskutočnilo sa iba v Štúrove a vo Svätom Jure. Možno teda očakávať reálny efekt od vami iniciovanej petície adresovanej NR SR?

M. KOVÁČ: "Najdôležitejšie je prinútiť parlament k prijatiu troch zákonov, ktoré by zodpovedali požiadavkám obsiahnutým v petícii. Po prvé, aby sa neprijala novela volebného zákona a nemenili sa jestvujúce pravidlá hry tesne pred voľbami. Ak by sa aj novelizoval, tak spôsobom, aby zachovával doterajšie princípy rovnosti politických strán a hnutí v súťaži a nebol v rozpore s ústavou. Po druhé, pokúsiť sa petíciou vyvinúť tlak na parlament, aby prijal ústavnú zmenu spôsobu voľby prezidenta v parlamente z delegovanej na priamu. Nuž a napokon na základe petície prijať ústavný zákon, ktorý by mal zabezpečiť bezproblémovú demisiu starej a vymenovanie novej vlády po voľbách do rúk predsedu NR SR, čím by sa predišlo ústavnej kríze. Petíciou dávame možnosť občanom nezostávať v pasivite, je to generálka občianskej angažovanosti pred parlamentnými voľbami."

J. GEMBICKÝ: Akú reakciu možno očakávať od parlamentu v prípade, ak sa zozbiera dajme tomu milión podpisov?

P. OSUSKÝ: "Najprv odpoviem na prvú otázku. Koaliční experti občanovi podsúvajú myšlienku, že ho opoziční politici unavujú a už druhýkrát v priebehu roka žiadajú o podpis. Raz pod referendum, teraz pod petíciu k NR SR. Prečo by z toho mal byť občan unavený, keď ho zaťažujem požiadavkou podpisu v jeho záujme? V minulom režime, po vpáde tankov v roku 1968, stál občan proti presile, voči ktorej sa nedalo takmer nič urobiť. Tohto pocitu sa podaktorí nevedia dodnes zbaviť. Dokonca ich takýto pocit možno premkýnal i počas marcovej sviečkovej manifestácie. Že proti nemu stojí nezvládnuteľná sila. Žiaľ, často tomu prispôsobuje i svoj postoj k veciam verejným. Ale ak sme my vyčítali svojim rodičom pasivitu vo februári 1948 a bezmocnosť v roku 1968, mohli sa z výčitiek vyvliecť odpoveďou, že sa naozaj takmer nič robiť nedalo. Na rozdiel od ,Mníchovov, februárov a augustov`, ak sa raz nás opýtajú naše deti či vnuci, čo sme urobili my v roku 1998, aby sme Slovensko nenechali zavliecť za uralské pomedzie, tak by sme to veľmi ťažko ,vykecávali`. Ťažko by sme zdôvodňovali, prečo sme v rozhodujúcej chvíli nepohli zadkami. Že sme iba sedeli pred ,bedňou` a mali nevoľnosť z Kubiša. To by neobstálo. Čoho sme sa báli? Aké tanky prídu na záchranu Ivana Lexu? Žiadne. Iba naša apatia a zbabelosť a váhanie, či má občan druhýkrát za rok podpísať nejakú petíciu, pretože je už z politiky unavený, by pred tvárou dejín i našich detí a vnukov neobstáli. Popri lekárskej a pedagogickej praxi robím politiku. Nerobím to však zo sadomasochizmu. Nerobím to preto, že to prehráme, že je to stratené a že sa na to treba vykašľať. Po robote sa nevyberám napríklad s Bélom Bugárom na víkend na stretnutia s občanmi preto, že nemám čo robiť. Aj ja by som bol radšej s rodinou, s deťmi. Ale podujímam sa na to preto, že sa to vyplatí. Že nie sme na konci a že toto tu nebude na večné časy. Preto to považujem za akési masové ,politické školenie mužstva`, bez ktorého sa od novembra ďalej nepohneme. Pretože jedna vec je zrušenie vedúcej úlohy strany, ale ďalšia vec je zrušenie občianskeho strachu, apatie, pohodlnosti a hniloby.

Nuž a k druhej otázke azda iba toľko: Neočakávam nič prevratné od parlamentnej koaličnej ,zoologickej záhrady`. V minulom roku však zmarené referendum dokopalo opozíciu aspoň k vzniku reálnej alternatívy politickej moci. Ak by ani teraz na petičnú vôľu koaličná väčšina NR SR nereagovala, aspoň by pred voľbami posilnila v občanoch pocit, že sú nás státisíce. A v nich pocit, že ani im stromy neporastú do neba. Aby si tí, čo by tento hlas chceli ignorovať, uvedomili, že príde čas rátania."

M. KOVÁČ: "Ja si ignorovanie prípadného hlasu milióna občanov v petícii neviem celkom dobre predstaviť."

V. PALKO: "Nepoznám krajinu, kde ak sa zozbiera pod petíciu čo len štvrť milióna podpisov, ju zákonodarný zbor nerešpektoval. Milión, to je viac ako štvrtina všetkých dospelých občanov Slovenska. Zozbierať však milión podpisov je technicky náročné, pretože na zhromaždenie toľkých hlasov už nestačia podpisové akcie počas verejných zhromaždení či zbieranie podpisov na uliciach a námestiach. To už musíte s petičnými hárkami Slovensko doslova prečesávať. Domácnosť po domácnosti. Ak by parlament odmietol po zhromaždení toľkého množstva podpisov prijať zákon o priamej voľbe prezidenta alebo o prevode kompetencií na predsedu NR SR k zamedzeniu ústavnej kríze tesne pred voľbami, tak by nám nezostalo nič iné, iba povedať voličom, že ak podpísali petíciu a parlament ju ignoruje, tak už teraz nezostáva nič iné, iba vhodiť do volebnej urny ten správny lístok a petícia bude mať aj tak zaručený úspech."

K. PETÖCZ: "Milión vyzbieraných podpisov by malo viacero pozitív, i keď si nemyslím, že parlament môže úplne ignorovať hlas toľkých ľudí. Že to bude mať vplyv už na samotný proces prijímania tvrdej poslaneckej verzie volebného zákona. Vymietla by z nej minimálne protiústavné návrhy. Navyše ľudia si uvedomia, že ich je obrovské množstvo. Zvlášť pred voľbami, keď prestávajú veriť výskumom verejnej mienky rôznych agentúr. Keď si nahovárajú, že ich je síce viac, ale pripúšťajú jedným dychom, že Mečiar i tak vyhrá voľby. Milión podpisov by ich utvrdilo v tom, že sympatizantov demokratickej opozície je nielen viac, ale i v tom, že vyhrá voľby. Po druhé, bude to i významný signál pre zahraničie, že ľudia na Slovensku naozaj vo väčšine chcú demokraciu. Zatiaľ o tom zahraničie nemalo byť na základe konkrétneho hlasovania presvedčené."

J. BUDAJ: "Ja považujem za úctyhodný počet aj množstvo, ktoré sme dosiahli pred vlaňajším zmareným referendom. Aspoň toľko podpisov, teda pol milióna, by sme radi predložili parlamentu dovtedy, kým ešte zasadá, kým neukončí svoju činnosť v tomto volebnom období. Aj keď podpisy budeme zbierať i ďalej."

P. TÓTH: Prvá petičná akcia mala dve chyby krásy. Jednu, že Ústavný súd konštatoval, že v prípade, ak sa referendum uskutoční, tak nebude mať ústavnoprávne dôsledky. To si slovenská vláda vyložila tak, že referendum môže zmariť a minister G. Krajči to i urobil. Opozičnou reakciou na protiústavné, kriminálne zmarenie referenda, ktoré musel v konečnom dôsledku amnestovať premiéroprezident Mečiar, bolo "hádzanie hrachu" pred Úradom vlády SR. Aká by bola podľa vás reakcia občanov, ale i politických strán demokratickej opozície v prípade, že NR SR po zozbieraní akéhokoľvek potrebného počtu podpisov odmietne rešpektovať opätovne vyjadrenú mienku občanov?

V. PALKO: "Myslím si, že chyby, ktoré ste vyčítali opozícii v súvislosti v vlaňajším referendom, neboli také osudové, pretože referendum by bolo podľa môjho názoru zmarené tak či onak. Ústavný súd svojím rozhodnutím nedal žiaden dôvod na zmarenie referenda. Napokon konštatoval, že bolo porušené právo občana hlasovať o štvrtej otázke. Zápas, ktorý sa odvíja na Slovensku, nie je právnym sporom. Je to zápas dvoch rozdielnych síl, aj keď sa objavila i tretia, ktorá hovorí o porozumení. A v tomto zápase autokracie s demokraciou rozhodne to, kto bude silnejší. Vo volebnej kampani tohto zápasu nerozhodnú kvalitnejšie billboardy a krajšie volebné heslá, ale to, kto bude presvedčivejší, kto si voliča, obrazne povedané, lepšie obšliape."

M. KOVÁČ: "Sklamanie občana uprostred volebného obdobia z vládnej politiky môže viesť dočasne k apatii. Ale sklamanie tesne pred voľbami môže smerovať k vyburcovaniu voliča, k jeho hojnejšej účasti pri urnách. K jednoznačnejšiemu postoju občanov, komu majú dať svoj hlas, ak by ignorovala kaolícia aj milión petičných podpisov. Opätovne zmarená petičná akcia by sa mohla obrátiť vo voľbách v neprospech tých, čo by vôľu voliča nerešpektovali."

K. PETÖCZ: "My sa na voľby musíme pripraviť bez ohľadu na prípadné nerešpektovanie vôle občanov. Minimálne tak, ako sa zomkla spojená rumunská opozícia. Myslím si, že sme minimálne na úrovni Rumunov. Preto musíme zabezpečiť paralelné sčítanie hlasov, monitorovanie volieb domácimi pozorovateľmi. Musíme na to zodpovedne pripraviť všetkých našich členov volebných komisií, primátorov a starostov i poslancov miestnych zastupiteľstiev či aktivistov, ktorí s nami budú pri voľbách spolupracovať. Nerobme si ilúzie, že Mečiarova vláda nebude chcieť tieto voľby zmanipulovať. Ak prehráme voľby zmanipulovaním a nebudeme to vedieť dokázať, tak potom vznikne už totálna apatia voličov. Potom ich už nebudeme môcť vyburcovať ani ku generálnemu štrajku. Preto ma hnevá aj v Maďarskej koalícii, že namiesto takýchto príprav sa hrabeme v pre voliča nepodstatnom probléme - ako vytvoriť jednotnú stranu. Že sa nevenujeme práci na pozitívnom programe. Na tom, čo by sme voličom ponúkli, ak sa dostaneme po voľbách k moci."

J. BUDAJ: "Ak v Juhoslávii po zmanipulovaní výsledkov komunálnych volieb žali úspech vytrvalosťou v pouličných manifestáciách, my už túto fázu máme za sebou a čaká sa od nás náročnejší výkon. Od verejnosti neočakávame iba to, že príde anonymne na námestie, ale to, že dá k dispozícii každý aj svoju tvár, meno a adresu. A postaviť sa celou osobnosťou za určitý politický prúd. Aby si mohol aj s odstupom času náš sympatizant povedať, že ja som v rozhodujúcich chvíľach nesedel doma za pecou, ale urobil som pre slobodu a demokraciu, čo bolo treba. V tejto chvíli je to teda ponuka cez petičnú akciu."

P. OSUSKÝ: "Občan musí vstupovať do volebného zápasu s vedomím, že prípadné víťazstvo HZDS nemôže byť výsledkom ničoho iného ako sfalšovania výsledkov. V. Mečiar totiž nemôže už v tomto štáte vyhrať žiadne, iba ak zmanipulované voľby. Tak ako hovoril K. Petöcz. Nie sme odchodnejší od Rumunov, ale ani od Bulharov. Ak sa vrátime v spomienkach na pražskú Národní třídu, na belehradské Terazie, ale i na sofijské Námestie A. Nevského, napriek rozdielnostiam majú všetky masové protesty občanov na týchto priestoroch čosi spoločné. Kým v Prahe sa demonštrovalo za skončenie vlády jednej strany, v Belehrade pre sfalšovanie komunálnych volieb, v Sofii kvôli absolútnemu ekonomickému rozvratu v krajine. Ale boli to občania, ktorí sa rozhodli, že nepripustia, aby to šlo takto ďalej. Hoci ani na Národní tříde nestálo 15 miliónov občanov Československa, iba pár stovák študentov, nebudeme môcť mať ani pri voľbách mindrák, že zápas o demokraciu na Slovensku neprebehol, povedzme, v Dolnej Maríkovej. Ani Národní třída nie je určená na to, aby bola zablokovaná študentmi. Ani belehradské Terazie, ani Námestie A. Nevského v Sofii, ba ani Námestie SNP v Bratislave. Nie sú ani na to, aby sa na nich nechali mlátiť ľudia policajtmi či pohotovostnými jednotkami. Napriek tomu to podstúpili. Už v roku 1988 pri 20. výročí okupácie či počas sviečkovej manifestácie v Bratislave. Teraz je svet iný. Ale ak moc siahne na elementárne práva občanov, strácajú Krajčiho eventuálne reči o tom, že takéto zhromaždenia hatia mestskú dopravu a sú proti dopravným predpisom, opodstatnenie. Ak sa porušia demokratické práva občanov, občania sa nemajú právo čo obzerať na porušovanie dopravných predpisov. Občan v krajnej núdzi nebude manifestovať vo vymedzenej zóne sto metrov od parlamentu, ale rovno pred jeho dverami. Tak, ako to bolo v Sofii. Nevolám po tom. Ale ani my, občania, nemôžeme nastavovať tejto moci 55. líce na fackovanie. Čeliť zlu je potrebné."

Autor: Spracoval JÚLIUS GEMBICKÝ