Eraserhead (Gumovacia hlava) je prvým celovečerným filmom Davida Lyncha. Pracoval na ňom päť rokov. Prvýkrát bol premietnutý v roku 1977. A premieta sa dodnes. Stále. Napísalo sa o ňom obrovské množstvo slov. Existuje množstvo analýz. Prevažne psychoanalytických.
Fascináciu týmto filmom je možné odôvodniť dvoma podmienkami. Po prvé hypnotickým pôsobením. Po druhé tým, že sa sám situuje do oblasti hranej kinematografie (má atribúty tejto oblasti, čiže sa dá ťažko zaradiť do prúdu experimentálnej tvorby). Vzhľadom na túto oblasť narába šokujúco s významami. Znaky vo filme sú pomerne presne stanovené - ale ich významy široko interpretovateľné. Nedopovedanosť a voľnosť vzťahu k označovaným objektom, resp. k situáciám vytvára široké sémantické polia. Tieto polia by mohli byť spresňované a určené kontextom, ako sa nepochybne očakáva a ako býva zvykom - ale zase tento kontext nič nerieši. Nervozita diváka (popri hypnotickej fascinácii) teda vyplýva z neurčitosti. Samozrejme o tomto diele by sa dalo hovoriť ako o sne, ktorý prezentuje ďalší sen. Tak sa i často vykladá a potom logicky nastúpi spomenuté psychoanalytické hľadisko - viď D. Fischer: D. L. Temné stránky duše, Brno 1995. Tomu však protirečí expozícia a záver, keď "Muž na planéte" (hýbateľ) tvorí pákami svet a na konci nie je schopný udržať jeho integritu. Smrť dieťaťa je príčinou smrti boha, a teda i zániku sveta, akokoľvek alternatívneho k tomu nášmu. Snová sekvencia, v ktorej v Henryho podvedomí vzniká okrem iného aj situácia s gumovacou hlavou, sa tak stáva menej dôležitá vzhľadom na celok a adekvátne ju možno pripísať traume z neschopnosti sa postarať o dieťa.
Henry je pozvaný na večeru k Mary, tá sa k nemu nasťahuje aj s dieťaťom. Nemôže spať a odchádza k rodičom. Zúfalému Henrymu sa čo-to sníva, zvedie ho suseda a nadránom dieťa jeho vinou umiera. Svet postupne zaniká. To je všetko. Zdanlivo.
Po Gumovacej hlave bol Lynch označovaný za amerického surrealistu. V podstate zaslúžene. Magickosť jeho filmu naozaj okrem iného vyplýva z nečakaných / krátkych spojení. Ale v prvom rade z brilantnej výstavby výrazovej vrstvy, ktorá je determinovaná už použitím čiernobieleho materiálu a aj na dnešné pomery nečakane bravúrnou zvukovo - ruchovou kompozíciou. Sci-fisticko industriálne prostredie, v ktorom sa pohybujú štylizované postavy tvorené expresionistickým spôsobom na počudovanie nebráni humoru. Pomalé jazdy kamery spoluvytvárajú morbídno - grotesknú atmosféru a kompozícia záberov je vykalkulovaná tak, aby bol divák pohltený ilúziou predstavovaného metafyzického sveta. Tento svet si nenárokuje nejaké kritériá "realistickosti". Má evidentne (!) vlastné zákonitosti a pravidlá. Podľa nich funguje až do svojho zániku. Osoby v ňom sa pohybujúce tieto zákonitosti zjavne poznajú a nepozastavujú sa nad nimi, ani ich divákom nevysvetľujú. Nemajú na to konieckoncov žiadny dôvod. Zistiť, aké sú to zákonitosti a pravidlá (ak to vôbec chceme zisťovať) je výlučne náš problém. Najsmutnejšou interpretáciou asi je, že sú to abstrahované formy bežných modelov ľudského správania, ktoré však my v našom "reálnom" svete balíme do rôznych ornamentov a maskujeme kadejakými rituálnymi tančekmi.
P.S. Obnažovanie archetypálnych súvislostí je jednou z podmienok Umenia, nepochybne. Po odskoku na komerčne orientované teritórium sa to Davidovi Lynchovi opäť podarilo nedávno vo filme Lost Highway.
P.P.S. Tarkovského Stalker a Scottov Votrelec boli nakrútené až dva roky po Gumovacej hlave.
Autor: Martin Ciel Autor prednáša na katedre filmovej vedy VŠMU.
