Lídrovské metamorfózy v Superlige pokračujú a šesť kôl pred koncom súťaže nemôže nikto stopercentne povedať, kto bude piatym slovenským futbalovým majstrom. Trnava sa na špici cíti lepšie na jeseň, v jarných odvetách ju táto pozícia pomaly už tradične traumatizuje. Nezužitkovala ponúknutý trojbodový odskok a v Prievidzi utŕžila tretiu prehru v súťaži. Mimochodom, tretiu na jar a tretiu rozdielom triedy. Spartakovcov akoby pozícia ťahúna psychicky gniavila, vybíjala z ich jesenného herného potenciálu akúkoľvek vnútornú energiu, schopnosti i individuálny futbalový kumšt. Trnavčania sa zrejme v piatok večer nepozerali na SAT 1, s akým odhodlaním, nasadením a zaťatosťou sa bojuje o titul, resp. záchranu v nemeckej bundeslige (vedúci Kaiserslautern prehrával doma s takmer vypadávajúcim Mönchengladbachom 0:2, ale dokázal skóre obrátiť na 3:2 hattrickom Marschalla a tri kolá pred koncom zviera čoraz pevnejšie nováčik šancu na titul). Naši prvoligisti dokážu len zriedkavo otočiť nepriaznivý stav, pretože si prestávajú veriť. Čo je však ešte dôležitejšie, prestávajú hrať a často tak predčasne rezignujú! Kritériá na mužstvá, ktoré bojujú o titul, musia byť vyššie ako na iné tímy. To nie je realita, ktorá by mala platiť iba na Slovensku. Ak sa u nás bojuje o účasť v kvalifikácii Ligy majstrov tak, ako to predviedol 1. FC Košice na Interi a v Žiline, či Trnava doma s Trenčínom a teraz v Prievidzi, potom je to obraz provinčnosti našej ligovej súťaže. Pozvoľna sa v nej strácajú výkonnostné rozdiely, hocikto je schopný nabiť hocikoho a nikto sa nemôže stavať do úlohy favorita. Ak, tak len verbálne. Na ihrisku rozhodne nie.