Veliteľ Armádneho športového klubu Dukla Banská Bystrica Ivan Čierny po výbornom treťom mieste nášho omladeného kolektívu chodcov na 50 km v rámci II. ročníka Európskeho pohára poznamenal: "Mohol by to byť prvý krôčik k atleticky úspešnej olympiáde v Sydney 2000." "Poddaný" kráľovnej športov (Čierny je náš bývalý výborný reprezentant na 110 m prek.) musí rozmýšľať práve takto, lebo atlét, a vonkoncom už nie chodec, nesiahne po najvyšších métach po niekoľkých mesiacoch. Slovenský olympijský šport číslo jeden zaznamenal pred vyše týždňom zmenu vo vedení zväzu, cisársky rez sa však nekonal. Bol by totiž zbytočný. Naša atletika nemá zlé predpoklady. Pre borcov rangu prekážkara Igora Kováča, vytrvalca Róberta Štefka, z chodcov Igora Kollára, Štefana Malíka by Austrália mohla znamenať životný vrchol. Štvrtkár Štefan Balošák nádejne vyčnieva zo strednej generácie. Pre úspešnú mládež z vlaňajších juniorskych ME (napríklad guliar Mikuláš Konôpka, míliarka Mašeková, výškarka Medgyesová) môže byť Sydney zase cenným vstupom do najväčšej atletiky. Približne tucet atlétov s nezanedbateľnými možnosťami a ambíciami nie je pre malú slovenskú krajinu kvapkou v mori. Pravdaže, nové vedenie potrebuje čas, koncepciu a predovšetkým zdravé, vľúdne medziľudské vzťahy, ústretovosť a vzájomný rešpekt navzájom v celom hnutí. Všetko sú dosiahnuteľné hodnoty.
Slovenská chôdza, porovnávajúc situáciu trebárs spred dvadsiatich rokov, jasne ustúpila z pozícií. Dudinské podujatie však ukázalo, že v šírke záberu je stále našou najnádejnejšou disciplínou. Ak momentálne zranený dvadsiatkar Igor Kollár ubrzdí svoju mierne dobrodružnú a o trochu viac svojhlavú povahu, môže dosiahnuť veľa. Práve do neho vkladá dlhé roky tréner Benčík veľké nádeje. Rodákovi zo Žiaru nad Hronom vyčíta zlú životnú filozofiu. Kollár sa totiž uspokojuje s pozíciou slovenského lídra, umiestneniami na svetových podujatiach medzi 10. - 15. priečkou, čo mu bohato stačí na "teplé" a isté miesto v banskobystrickom stredisku. Benčík naopak pri každej príležitosti priam prisahá, že Igor by mohol útočiť na medailové méty. Pravým opakom je naša jednotka na 50 km Štefan Malík. Možno je menším talentom ako Kollár, ale má všetko presne zrátané, je ochotný podstúpiť najtvrdšie tréningy, počúva rady trénera a sytematicky po krôčikoch smeruje do svetovej špičky. Dvadsaťtriročný Erik Kalina a o rok starší Peter Korčok sú v poli päťdesiatkarov vekovo "uchami". Dvadsiatkari Martin Pupiš (ročník 1978) a Marek Janek (1978) vlani opustili juniorský vek. Ani jeden z nich nie je megatalentom typu Pribilinca. Náš olympijský víťaz zo Soulu však bol v chodeckom svete, ak si odmyslíme niektorých atlétov zo stredoamerických veľhôr, úplnou výnimkou.
Apel na ústretovosť možno dokumentovať na prípade Róberta Valíčka. Dvasaťdeväťročný poctivý pretekár musel pred časom prestúpiť z banskobystrickej Dukly do košickej Slávie TU. Dnes je vhodná chvíľa, aby sa vrátil do strediska, ibaže Košičania za neho pýtajú 150 000 Sk. Valíčka pritom trénuje "za modré oči" Benčík. Robo však na sústredeniach s Duklou býva trebárs v Tatrách v zrube a nie v hoteli FIS, čiže nemá ani rehabilitačné a stravovacie výhody, ktoré poskytuje toto zariadenie. Patová situácia trvá, Robo sa psychicky umára a veľké preteky pravidelne kazí. Jeden z viacerých príkladov, keď by malé ústupky alebo vhodný "výmenný obchod" azda pomohol dôležitej veci.
