Váš článok "Dosť bolo pasivity" ma prinútil napísať tieto riadky, pretože súčasné politické dianie na Slovensku už skutočne prekročilo hranicu únosnosti. V roku 1989 som študovala v poslednom ročníku vysokej školy, a tak som bola priamou účastníčkou našej "nežnej" revolúcie. Tešila som sa, že môj syn (narodil sa len niekoľko dní po revolúcii) konečne bude žiť v demokratickej krajine. Žiaľ, mýlila som sa. Ani jeden z tých, ktorí sú dnes pri moci, vtedy totiž nestál na žiadnej tribúne, a predpokladám, že ani pod ňou nie. Vídali sme na nich súčasných opozičných politikov, ale tí mi dnes pripadajú akoby uzatvorení vo svojich ulitách. Od roku 1989 sú to totiž stále tie isté tváre, nik mladší medzi nimi nie je. Akoby sa báli o svoje poslanecké miesta. To je, podľa môjho názoru, obrovská chyba. Práve opozícia by sa mala snažiť získať do svojich radov mladých ľudí - myslím tým priamo študentov. Študenti totiž presne vedia, v akej krajine chcú žiť a čo je to demokracia. Vládna koalícia stavia na podpore ľudí - dnešných dôchodcov, ktorí celý svoj život prežili "budovaním socializmu", a teda nie sú už dnes schopní samostatne myslieť, pretože vtedy smer myslenia (resp. nemyslenia) určoval ÚV KSČ. Dnešní stredoškoláci a vysokoškoláci týmto zaťažení nie sú, a preto s nimi treba spolupracovať. Netreba vytvárať mládežnícke organizácie ako názorové paralely s určitými politickými subjektmi, ale zainteresovanosť mladých ľudí priamo na práci v politických stranách. V parlamente totiž sedia zástupcovia politických strán, a nie mládežníckych organizácií. Som presvedčená, že keby v dnešnom parlamente sedeli súčasní študenti, naša republika by už bola niekde úplne inde. Domnievam sa, že nás, občanov, ktorí už vyčíňania vládnej koalície majú po krk, je väčšina, ale ako máme pomôcť demokratickému vývoju na Slovensku, keď predstavitelia opozície si nevedia nájsť cestu k nám, obyčajným smrteľníkom?!

Autor: KATARÍNA LUKÁČOVÁ, Bratislava