ktorý tu pôsobil predtým, než si založil vlastné divadlo, či Dáši Bláhovej, ktorá bola známa ako Bolkova partnerka a vďaka filmom, však nie je ansámblom jednotlivých hviezd. Predstavenia sú kolektívnym dielom, aj preto, hoci Donutil patril k lídrom divadla, keď sa v zrelom veku rozhodol presídliť do Prahy, bol pre národ viac-menej neznámou tvárou. Podarilo sa mu však zakrátko stať jedným z najúspešnejších pražských umelcov. Nielen v domovskom Národním divadle, kde síce patrí k najvýraznejším členom, avšak divadlo popularitu nerobí, ale najmä vďaka filmu a televízii. Hral pomaly v každom druhom filme, spomeňme napríklad Tankový prapor, Černí baroni, Kurva hoši.., Hotýlek v srdci Evropy či z najnovších Lea, alebo Pasti, pasti, pastičky. Skutočnú popularitu však robí televízia a Donutil ju tiež dobyl, o čom svedčí napríklad aj televízne ocenenie Tý-Tý, ktoré získal ako bavič. To je totiž ďalšia parketa, ktorú si pribral na svoje bedrá. V Čechách o ňom píšu ako o nasledovníkovi Vladimíra Menšíka, ktorý vzkriesil umenie rozprávačské. Svojimi historkami dokáže tak zaujať, že vypredáva pražskú Lucernu. Objavujú sa však aj výhrady, že kým z Menšíka sršala spontánnosť, Donutilove večery sú chladné, presne nalinkované, vykalkulovaný biznis. Aké je naozaj hercovo "one man show" naživo, sa mohli Bratislavčania na vlastné oči presvedčiť v piatok, sobotu a v nedeľu v Štúdiu S a v DK Ružinov.
Program Ptejte se mě, na co chcete, já na co chci odpovím, ako napovedá už názov, pozostáva najmä z diváckych otázok. Donutil ho uviedol v sobotu v S-ku, netradične až o 20.30, pretože sa musel predpoludním na otočku vypraviť do Prahy, aby zaskočil v domovskom ND za chorých kolegov. Piatok a nedeľa patrili programu Pořád se něco děje. Je to večer spomienok a historiek. Miroslav Donutil spomína na časy stredoškolských štúdií i JAMU, na Provázek, slávnu inscenáciu a film Balada pro banditu, no najmä na priateľa Frantu Kocourka. Brnianskeho lamželeza, ktorý hrával v Huse na provázku a ktorého krédom bolo "vždy v strehu". Žil tak na plný plyn, že dnes už Donutilove spomienky na svoje kúsky počúva tam zhora. Priateľ Mirek však verí, že keď sa raz stretnú, ešte si spolu užijú nebeskej srandy. Pravdu povediac, sledujúc Donutilov imidž úspešného rezervovaného biznismana, nie som si celkom istá, či by toho bol ešte schopný. Či sa predsa len vďaka tej sláve a úspechu už akosi neocitol trochu inde ako za čias provázkovskej éry.
Treba priznať, že spomienkový večer plynul rýchlo. Donutil je naozaj v rozprávaní majstrom. Vystačí si len s pohárom vody a súka jednu historku za druhou. Program nemá hluché miesta, niektoré príbehy sú až divadelne doaranžované. Hrá na gitare pesničky, ktoré má rád. Clivé piesne Nikolu šuhaja, ale aj hity Druppiho či priateľov. Dobrá kultivovaná zábava. Avšak nezaimprovizuje, neodbočí, nepridá. Oblečený v sadnúcom obleku s vestičkou a kravatou pôsobí upäto. Na javisku, aj v zákulisí. Vážny, šetriaci úsmevom. Je celkom iný než zo starých fotiek z Provázku. Z nich ľahko uveriť, že s obdivom sekundoval užívateľovi života Kocourkovi. Je otázne, či by to dokázal aj dnes. Či sa už neberie príliš vážne. A dobre nepôsobí, keď pred prestávkou sám interpert nabáda divákov, aby si vo foyeri kúpili jeho početné nahrávky. Každý, kto kúpi, môže si k nemu prísť po podpis. Spochybňuje to dôveryhodnosť večera, ktorý sprostredkuváva najosobnejšie, najdrahšie životné chvíle. Spomienky sa príliš okato menia na biznis.
