eť do Južnej Ameriky. Asi o 5. hodine popoludní niekto pri ich dome zazvonil. "Tu je Susanne," ozval sa hlas v domovom telefóne. Šofér Jürgena Ponta sa šiel presvedčiť, čo je to za návštevu. Bol opatrný. Len pred 3 mesiacmi zastrelili teroristi RAF priamo na ulici v Karlsruhe generálneho prokurátora Siegfrieda Bubacka a jeho dvoch strážcov. Ale Jürgen Ponto, obľúbený, otvorený muž, so zmyslom pre umenie, odmietal špeciálnu ochranu. "Á, Susanne, pravdaže, pustite ju ďalej," prikázal šoférovi. Susanne Albrechtová bola dcérou Pontovho priateľa zo štúdií, úspešného hamburského advokáta. Susannina sestra bola jeho birmovným dieťaťom, ale Susanne už niekoľko mesiacov nevidel. To, že 26-ročná Susanne po problémoch s otcom a políciou zanechala štúdium pedagogiky a pohybuje sa medzi teroristami, to jej "strýko Jürgen" nemohol vedieť. Všetko sa odohralo rýchlo. Susanne vošla do domu, vedľa nej sa náhle objavili ešte dve osoby. Strýkovi priniesla kyticu ruží a odovzdala srdečné pozdravy od rodičov. Jürgen Ponto začal hľadať vázu. Vtedy jeden zo Susanniných sprievodcov vytiahol pištoľ. "Ste šialený?" zakričal ešte Ponto. Padol výstrel. Potom druhá osoba - ako sa neskôr ukázalo, len nedávno prepustená teroristka RAF Brigitte Mohnhauptová, vypálila do tela na zemi ležiaceho bankára ešte päť guliek. Ponto bol okamžite mŕtvy. V nemej hrôze všetko sledovala jeho manželka cez otvorené dvere. Videla, ako traja návštevníci okamžite utiekli.
Obyvatelia poskytli polícii 194 stôp pri hľadaní Susanne. Ale až v roku 1990, po politických zmenách v Európe, ju objavili a zatkli v NDR. Východonemecká štátna bezpečnosť (STASI) ju viac ako 10 rokov schovávala pod falošným menom ako učiteľku, ženu v domácnosti a matku ako zo socialistickej idylky. V roku 1991 bola v Stuttgarte odsúdená na 12 rokov. Potom, čo si odpykala polovicu trestu, bola prepustená. Christian Klar a Brigitte Mohnhauptová, ktorí 30. júla 1977 do bankára Ponta strieľali, boli v roku 1985 odsúdení na doživotie.
KRVAVÁ NEMECKÁ JESEŇ
Generálny prokurátor Siegfried Buback a bankár Jürgen Ponto boli len jednými z obetí teroristických útokov RAF. Nemilosrdný boj proti štátu dosiahol vrchol svojej brutality v roku 1977, keď teroristi z RAF podnikli niekoľko teroristických útokov, vrátane vrážd a únosov. 5. septembra 1977 v Kolíne uniesli prezidenta Zväzu zamestnávateľov a priemyselníkov Hannsa-Martina Schleyera. Jeho štyroch telesných strážcov zastrelili na mieste. Za jeho prepustenie žiadali prepustenie zatknutých teroristov. Krízový štáb pod vedením spolkového kancelára Helmuta Schmidta nechcel vyhovieť požiadavkám teroristov.
O mesiac neskôr sa ukázala prepojenosť teroristov v medzinárodnom merítku. 13. októbra 1977 uniesli štyria palestínski teroristi lietadlo spoločnosti Lufthansa "Landshut", ktoré letelo z Palma de Mallorca do Frankfurtu nad Mohanom, s 91 cestujúcimi na palube. Aj Palestínčania žiadali prepustenie teroristov - jedenástich nemeckých, medzi nimi aj vodcov RAF, a dvoch tureckých. Na výstrahu zastrelili po 4 dňoch kapitána posádky Jürgena Schumana. Piaty deň po únose zaútočilo zvláštne komando GSG 9 na letisku v Mogadiše (Somálsko) a oslobodilo rukojemníkov. Len o niekoľko hodín neskôr našli väznených vodcov RAF - Baadera, Ensslinovú a Raspeho mŕtvych v ich celách. Výsledok vyšetrovania znel: samovražda. Nepodarilo sa však objasniť, ako sa do prísne stráženého väzenia a do ciel teroristov dostali pištole.
"Nie som pripravený potichu odísť z tohto života pre chybu vlády (...) a šéfa spolkového kriminálneho úradu," vyhlásil Hanns-Martin Schleyer v posledných hodinách svojho života. Jeho martýrium nahrali teroristi na zvukový pás. Po viac ako mesiaci väznenia sa jeho telo našlo 19. októbra 1977 v Alsasku. Zavraždili ho deň po zákroku polície proti palestínskym teroristom a deň po samovraždách vodcov RAF.
STAMMHEIMSKÉ PROCESY PROTI RAF
Mesto Stammheim neďaleko Stuttgartu sa v dejinách Spolkovej republiky Nemecko stalo synonymom pre vysporiadanie sa s teroristickou organizáciou RAF. V tamojšej väznici bola vyčlenená zvláštna súdna budova, bezpečnostne nepriedušná, kde sa 21. mája 1975 začal proces s hlavnými vodcami RAF Andreasom Baaderom, Ulrikou Meinhofovou, Gudrun Ensslinovou a Jan-Carlom Raspem. Pojednávania mali búrlivý priebeh. Osemdesiatpäťkrát podala obhajoba počas pojednávania námietku proti zaujatosti, až kým nebol v januári 1977 predseda senátu odvolaný. Samotní obhajcovia na znak nesúhlasu súd niekoľkokrát bojkotovali, obžalovaní zase zvolili hladovku. Nielen počas tohto procesu s vodcami RAF siahla nemecká justícia k problematickým prostriedkom, keď až na jedného odvolala všetkých obhajcov, ktorých si zvolili obžalovaní, či keď nechala odpočúvať rozhovory medzi obžalovanými a obhajcami.
Súd s vodcami RAF sa skončil 25. apríla 1977. Na doživotie boli odsúdení už len traja z nich - Baader, Raspe a Ensslinová. Ulrike Meinhofová totiž v máji 1976 spáchala samovraždu - vo svojej cele sa obesila. Rozsudky nikdy nenadobudli právnu moc. Obhajoba sa totiž odvolala, ale keď v októbri 1977 nasledovali Ulriku Meinhofovú aj jej traja spolubojovníci, k ďalšiemu pojednávaniu už nedošlo.
DCÉRA MEINHOFOVEJ PROTI MÝTU
Dnes už 36-ročná dcéra zakladateľky najnebezpečnejšej teroristickej organizácie v povojnovom Nemecku Ulriky Meinhofovej sa stále nevie vyrovnať s mýtom svojej matky. "Pre väčšinu ľudí... bola moja matka nepriateľom štátu číslo 1, ktorý skončil samovraždou. Ľavičiari, ktorých som poznala ako priateľov a príbuzných mojej matky, ju naopak považujú za martýrku. Vznikol mýtus. Pre sympatizantov nebola moja mama žiadny zločinec, ale takmer svätica, podobná Rose Luxemburgovej alebo Johanke z Arku," povedala pre nemecký magazín Stern Bettina Rohlová. Ona sama je však k svojej mame veľmi kritická: "Na jej činy som sa pozerala s hrôzou. Považovala som svoju mamu za neuveriteľne namyslenú. Ako si mohla vsugerovať, že s búchačkou v ruke môže zmeniť svet?" pýta sa dnes jej dcéra.
ĎALŠIE GENERÁCIE RAF
Smrť vodcov Frakcie červenej armády vo väzení ochromila na niekoľko rokov zvyšok teroristickej organizácie. Desať z jej členov zmizlo vo vtedajšej NDR. Christian Klar, Brigitte Mohnhauptová a Adelheid Schultzová však pokračovali v krvavom diele RAF. Trojicu zadržali v roku 1982 po útoku na vojenskú základňu. Pri akcii na železničnú stanicu v Bad Kleinen v roku 1993 bol za doteraz nevyjasnených okolností zastrelený ďalší z teroristov Wolfgang Grams a Birgit Hogefeldová bola zatknutá. Súd s Hogefeldovou v roku 1996 bol doteraz posledným súdnym procesom s členom RAF. Už Hogefeldová začala hovoriť o tom, že by sa teroristická organizácia mala rozpustiť. "Boli sme podobní tým, proti ktorým sme bojovali," uzavrela činnosť RAF. Okrem nej dnes vo väzniciach sedí ešte 9 spolubojovníkov. Päť pravdepodobných členov RAF je ešte na slobode - Barbara a Horst Meyerovi, Andrea Klumpová, Sabine Callsenová a Daniela Kletteová.
Autor: mim
