O slovenskom referende z mája 1997 sa toho už napísalo a narozprávalo dosť, no obyčajný človek ešte stále nevie, kto ho oklamal a kto mu hovoril pravdu. Každý hovorí len tú časť pravdy, ktorá mu v predvolebnom období hrá do karát. Pravda je však taká, že každý - koalícia, opozícia, prezident i Ústavný súd Slovenskej republiky (ÚS SR) porušil určitým spôsobom zákonom stanovené kompetencie. Všetko sa to začalo 9. 1. 1997, keď KDH, DU, DS, MKDH, Spolužitie, MOS a SDSS vyhlásili petičnú akciu, v ktorej žiadali vypísanie referenda o priamej voľbe prezidenta. Ich podiel viny na celej kauze je, že chceli, aby sa občania vyjadrili nielen k priamej voľbe prezidenta, ale aj k návrhu ústavného zákona. Na základe tejto petície vyhlásil prezident referendum aj s návrhom ústavného zákona v prílohe 4. otázky. K tomu sa neskôr vyjadril ÚS SR, v tom zmysle, že príloha k 4. otázke "...odporuje $ 2 ods. 3 zákona 564/1992 Zb. o spôsobe vykonania referenda..." Za tento "dodatok" k výkladu bol neskôr kritizovaný podpredsedom KDH pánom Šimkom. Pán Šimko tvrdil, že ÚS SR nikto nežiadal o výklad k uvedenému paragrafu zákona 564/1992 Zb. 35 poslanci vládnej koalície totiž žiadali ÚS SR o vyslovenie rozhodnutia, že článok 72 a článok 93 ods. 2 ústavy neumožňujú prezidenotvi SR vyhlásiť referendum o zmene Ústavy SR. Preto ÚS SR prekročil svoje právomoci. Ďalší, kto spravil "chybu" bol prezident. Vyhlásil jedno referendum, čím porušil Ústavu SR. Pretože ak sa občan - volič zúčastnil na jednej "téme" referenda, jeho účasť sa započítala aj do druhej "témy", čo mu neumožnilo slobodne sa rozhodnúť, či sa jedného, resp. druhého nezúčastní. Na tento fakt síce poukazovala vládna koalícia, no v tejto súvislosti nepodala podnet ani na ÚS SR, ani na žiaden iný. Namiesto toho, ministra vnútra Gustáva Krajčiho "vyššia moc" ustanovila za sudcu a vykonávateľa rozsudku a on, i keď to nepatrí do jeho právomocí, uviedol referendum do "medzí ústavnosti". Na tom, že sa táto kauza stala kauzou, má svoj podiel viny každý politik, či je z opozície, či z koalície. To im však nebráni, aby si u svojich priaznivcov "prihrievali polievočku" a presviedčali ich o svojej bezúhonnosti. Pri tomto "zohrievaní polievočky" je len občan ten, kto to všetko zaplatí a napriek tomu ostane hladný.
Autor: PETER VILÁGI, Veľké Kapušany
