Môže sa stať atentát počiatkom nového života? Atentátom v ospalej a provinciálnej slovenskej poézii bolo v roku 1935 vydanie básnickej zbierky Rudolfa Fabryho Uťaté ruky, ktorou vstúpili na slovenskú literárnu scénu nadrealisti. Boli to surrealisti bez surrealizmu, začali na Slovensku novú básnickú éru, no mnohí ich privítali nevľúdne. Jarryho Kráľ Ubu - superman svetovej avantgardy - by tu vtedy našiel rozsiahle pole pre svoju inšpiráciu. Ľudo Ondrejov v Eláne (roku 1936) vtipkoval - Mohli by sme spraviť zmluvu, každý týždeň by som vám dodal jednu takú zbierku, ako sú Uťaté ruky... - Ľudo Ondrejov na svoje predsavzatie akosi pozabudol, takú zbierku, akou sú Fabryho Uťaté ruky, čitateľovi neponúkol. Keby sa totiž o čosi také pokúsil, ľahko by zistil, že Fabryho verše (či už v Uťatých rukách alebo v neskoršej knihe Vodné hodiny hodiny piesočné) sú aj po stránke básnickej vynaliezavosti vypracované tak suverénne, že každý na ne len tak ľahko nedočiahne. No slovenskí nadrealisti, ponúkajúci inkriminované a odsudzované "kvety zla" - nemajú len tú zásluhu, že prebúdzali spiacu Šípovú Ruženku slovenskej lyriky z tisícročného spánku. Oni to boli, čo objavili nové priestory imaginácie a lyriky, oni to boli, čo dokázali, akú možnosť má imaginácia v rukách skutočného básnika a oni to boli, čo ukázali, že sa dá snívať, aj keď nespíme. V čase, keď totalitní bratia Adolf H. a Jozef Visarionovič S. veselo "zupáckymi" čižmami dupali aj po tom najnevinnejšom výhonku avantgardy - práve slovenskí nadrealisti to boli, čo dvíhali na európskej pevnine zástavu avantgardy. Aj na tento fakt treba v čase čoraz väčšieho senilnenia pamätí upozorniť.
Zborník BÁSNÍCI SNOV ponúka - najmä mladšiemu čitateľovi - výber z nadrealistickej tvorby v hviezdnom obsadení (Brezina, Bunčák, Fabry, Kupec, Lenko, Rak, Reisel, Žáry), ponúka úvodné texty Pavla Bunčáka a Miloša Tomčíka, ako aj obrazový a dokumentárny materiál. Ukazuje šťastnejšiu tvár nadrealizmu (roky 1935-1945). Jeho odvrátenú tvár si nevšíma, no nerobí z blata zlato a dnes, keď majú mnohí srdce v tvare peňaženky, pripomína krásu citovosti a oslobodenej fantázie. Ukazuje, že atentát nadrealizmu zanechal na slovenskej lyrike stopy, badateľné a čitateľné (s trochou dobrej vôle) až dodnes. Ak to niektorí chudáci, recenzujúci pred časom tento zborník v Literárnom týždenníku, nepochopili a ďalej poomieľali dávno poprežúvané hlúposti - je to ich vec. Nie je to však argument, svedčiaci o biede surrealizmu. Skôr argument, svedčiaci o myšlienkovej biede ich vlastnej.
Autor: IVAN MOJÍK (Autor je stálym spolupracovníkom SME)
