Tento list by som mal skôr načítať na magnetofónovú kazetu, pretože Vy si ho prečítať nemôžete. V útlom detstve ste stratili zrak. Ako som vyrozumel z Vášho rozprávania, po banálnom očkovaní. Mal som to šťastie stretnúť Vás, posedieť si s Vami, porozprávať sa, počúvať Vás. Pozerať sa do Vašich jasných očí. Tie oči vraj nevidia, ale ja som tomu celý čas nemohol uveriť. Možno nevidia tváre a tvary, farby tohto sveta... Ale určite vidia niečo, čo zasa nevidíme my, ktorí sme obdarení zrakom. Keď som v rokoch šesťdesiatych počúval pesničku Karlíka Kryla Nevidomá dívka, bola to pre mňa iba pekná, sentimentálna pieseň, pri ktorej bolo tak príjemne smutno. Stretnutie s Vami mi otvorilo oči. Mal som možnosť nahliadnuť do Vášho sveta. Iba nahliadnuť, pretože poznať ho hlbšie by si asi vyžadovalo dlhší čas. Rozprávali ste mi o tom, aké je to byť obyvateľom Vášho sveta. Nehovorili ste o sebe, ale o druhých. Čo všetko treba urobiť pre nevidiacich, aby sa im vytvorili tie najzákladnejšie podmienky pre život. Pohybovať sa mestskou dopravou, kráčať po schodoch, nakupovať... A Vy nesedíte doma, pohybujete sa, vybavujete, zariaďujete, vediete svoju domácnosť, pomáhate tým, čo nevidia. Ale kto sú tí, čo nevidia? Sú to naozaj ľudia, ktorí stratili zrak? Alebo sú to tí, ktorí vidia - iba seba? Ktorí nevidia, že niekto má trápenie, že niekto je unavený, že niekoho bolia nohy a iného celý život? Rozprávali ste mi o svojom psíkovi. Odborne sa mu hovorí vodiaci pes, ale ja som mu dal vznešenejší titul: pes v službe. Jeho postroj je vraj preňho pracovnou rovnošatou. Ako keď si lekár oblečie biely plášť. Dovtedy hravý psík vraj zrazu zvážnie, stane sa disciplinovaným a ostražitým, jednoducho - nastupuje do služby. Porozprávali ste mi úsmevné i vážne historky o tom, ako aj v takomto tvorovi bojuje príroda s povinnosťami, ako ho pohľady niektorých ľudí menia na cirkusovú atrakciu. Ako vlastne my všetci vieme žalostne málo o svete nevidiacich. Boli by sme sa rozprávali ešte dlho, ale zrazu ste povedali: Koľko je hodín? Odklopili ste sklíčko na svojich náramkových hodinkách, bruškami prstov ste sa dotkli tenkých ručičiek a hneď ste vedeli: päť hodín aj päť minút. A ja som si uvedomil trochu lepšie, čo je to čas ľudského žitia, ako by povedal Saroyan. Milá pani Beáta, ďakujem Vám, že ste mi dovolili nahliadnuť do Vášho sveta. Rozlúčili sme sa s presvedčením, že sa ešte uvidíme. Áno, uvidíme. Pretože som si istý, že po tomto stretnutí budem lepšie vidieť veci menej viditeľné, veci, ktoré vidíte Vy a ľudia obdarení vnútorným zrakom. Váš Daniel Hevier

Autor: Daniel Heveier