Motoristi majú za sebou najdrahší rok. Ceny palív na čerpacích staniciach nezadržateľne rástli v dôsledku silného dolára a extrémne vysokých cien ropy. Autodopravcovia v celej Európe štrajkovali proti vysokému zdaňovaniu pohonných látok vládami vyspelých krajín. FOTO – TASR/AP
Ani druhý rok existencie eura nedal odpoveď na otázku, či zavedenie spoločnej meny európskych krajín bolo dobrým krokom, alebo nie. Nebyť posledných dní roku 2000, príbeh eura by bol rozprávaním o nikým nechcenom dieťati. Obrat vo vývoji zlepšil náladu zástancov eura a zobral argument jeho odporcom.
Príbeh eura v minulom roku sa dá rozdeliť na tri časti. V prvej časti sme mohli vidieť, ako sa euro, ktoré na začiatku roka stálo približne 1,03 dolára, dostalo až na úroveň, keď malo hodnotu necelých 0,83 dolára. Vtedy spoločná mena bola o skoro 30 percent lacnejšia ako pri zavedení na začiatku roku 1999. Euro sa počas tohto obdobia dostalo pod paritu s dolárom a prežívalo týždne, keď historické minimá boli na dennom poriadku.
V druhej časti Európska centrálna banka (ECB) vyhlásila vojnu slabému euru a najprv spolu s inými významnými centrálnymi bankami a neskôr trikrát osamotene intervenovala v prospech spoločnej meny. ECB pripustila, že slabé euro podporuje rast inflácie a zvyšovanie sadzieb zasa vplýva na spomaľovanie rastu ekonomiky krajín eurozóny.
Tretie dejstvo prináša prekvapivé rozuzlenie, keď sa spoločná mena dostáva nad hranicu 90 amerických centov a nezadržateľne mieri smerom nahor. Toto finále však nie je ani tak výsledkom snaženia ECB v druhom dejstve, ako správami o tom, že pristátie americkej ekonomiky bude tvrdé.
Príbeh eura nebol ani tak o slabej európskej ekonomike, ale o zázračnom americkom hospodárskom raste. Americká ekonomika rástla rýchlejšie ako európska a úrokové sadzby boli v najväčšej ekonomike vyššie ako tie, čo ponúkala Európska centrálna banka. Investori jednoducho nemali dôvod, aby nakupovali euro, všetci chceli doláre.
Na slabnúcom eure však má svoj podiel aj Európska centrálna banka. Nielenže odmietala do poslednej chvíle nakupovať euro, aby mu tak pomohla, ale aj nerozhodné sprísňovania menovej politiky spôsobili na finančných trhoch skôr sklamanie ako nadšenie. Šok a prudký prepad eura spôsobil aj neopatrný komentár šéfa ECB Wima Duisenberga. Mr. Euro pripustil, že intervencia centrálnej banky je nepravdepodobná a že americký Federálny rezervný systém spoločnej mene nepomôže. V jednom sa však ukázala sila eurozóny. A to v tom, že jej predstavitelia držali spolu a nepripúšťali žiadne spochybnenie opodstatnenosti zavedenia spoločnej meny. GABRIEL KÁDASI
