Rivers of Babylon je až taký slovenský film, že ministerstvu kultúry mohlo byť cťou neskresať sľúbený osemmiliónový štátny grant na polovicu a druhú z kamarátskych pohnútok nepreviesť na miesta, kam filmárov oprávňuje len zmysel pre valašky, odzemok a hádzanie hrachu. Film, ktorého príprava trvala takmer sedem rokov, hádam ani iný byť nemôže. I keď samotná téma, nadpriestorové situovanie kamsi "do stredu Európy na jeseň 1989" a čiastočné spracovanie brutálnej reality formou tajomného podobenstva, príznačného pre smutný východoeurópsky pohľad, z neho robia príbeh schopný zasadenia do širších geopolitických rozmerov. "V období ponovembrového optimizmu sme azda iba v zlých snoch mohli predpokladať, kam sa až dostane spoločenský a politický vývoj v tejto krajine. Naše tušenie však neskôr potvrdila a skonkretizovala sama spoločenská realita," hovorí producent Marian Urban. Zatiaľ čo nostradamovské proroctvo predlohy Petra Pišťanka, vydanej v roku 1991, dobu predbiehalo, filmové zobrazenie režiséra Vladimíra Balca čas dobehol. "Keby HZDS nebolo vyhralo voľby a keby doktor Čarnogurský bol dnes prezidentom, náš film by asi zostal iba normálnou divokou komédiou, ktorá by nemala taký intenzívny náboj, aký sme s postupom času čoraz väčšmi cítili," pridáva sa Pišťanek. V začiatkoch realizácie scenára, pod ktorý sa podpísali všetci traja dosiaľ spomínaní tvorcovia, sami nevedeli, koho a prečo by ešte mohla zaujať historka z prelomu 80. a 90. rokov. Zvolili preto pohľad na charaktery postáv Pišťankovho románu z dnešného hľadiska. Posolstvo, ktoré označujú za vážnu výstrahu, z filmu upozorňujúceho na to, že múdry treba byť vtedy, keď je ešte čas, naozaj do posledných krutých dôsledkov cítiť. Dezorientačnú stratu morálnych a etických hodnôt v spoločnosti reprezentuje na "zdanlivo marginálnej zberbe" v hoteli, kde včera je aj dnes a zajtra je yesterday, "zvráteným spôsobom uskutočňujúcej to, čo by sme mohli nadsadene nazvať slovenským snom". Túžby majú všetci hoteloví zamestnanci i hostia, vykreslení šťastným aj menej hodnoverným spôsobom.
Fantastická postavička manželky predchodcu nového kuriča by sa už rada videla na rodinnom dôchodku a balkánsky priekupník Zdravko v presvedčivom stvárnení Iva Gogála má starosť aj pri obchode s bielym mäsom len o svoje nerušené močenie a zinkasovanú platbu. Strážca parkoviska a profesionálny donášač Fredy (Peter Bzdúch) toho okrem bufetového dojedania zvyškov a ukričaných predpovedí konca Babylonu veľa do deja neprinesie. Telecvokingové slovné cvičenia šoféra Ďulu nepresahujúceho budbindiovský rámec Mira Nogu, ktorý sa v nepochopiteľnom zámere uchyľuje k oprášeným opileckým replikám, sú rovnako lacné, ako keby chcel dávať niekomu za pravdu dialektom Jana Smutného. Rušivé polopatistické aktualizácie o ponovembrovej absencii kuričov, presedlaných do vládnych a hradných kresiel, sú výsadou nevydarenej postavy právnika Fiškála (Oldřich Navrátil), ktorý si vlastnou rukou pod nátlakom odreže prst, aby ním o chvíľu bez úhony šermoval, ukazujúc, že zlo je snáď len predstierané na zastrašenie ďalších podriadených. Najslabšiu perokresbu vykazuje eštebácka družina na čele s Mozoňom (Stano Dančiak), ktorej parodické snaženie sa úboho míňa účinkom. O čosi lepšie je na tom čiernymi morami socialistického realizmu dôkladne obklopený riaditeľ hotela (Ľubo Gregor). Náhle zmúdrený vekslák a pasák Video-Urban (Vladimír Hajdu), ktorý sa stane obeťou nepôvodného whisky-únosu za hranice, je základným kameňom dejového oblúka od prvého osudného stretnutia s démonickým Ráczom po svoj nevyhnutný koniec. Rácz je jednoznačne životnou úlohou Andyho Hryca. Aktéra na slovenské pomery nezvyčajne pudových súloží vystihuje nepublikovateľné slovo zahalené do tajničky prostitútka na päť, ktorými sa obsah slovom i obrazom len tak hemží (ústrednú si vystrihla Diana Mórová). "Pre tento film som musel obetovať svoju dobrú povesť. Slušnú babu už po ňom nenabalím. Manželka je absolútne zdesená a dnešnú premiéru očakáva s hrôzou v očiach. Povedala mi, že v časti publika stratím imidž, ktorý som si dlhé roky budoval," tvrdí Hryc, od ktorého ideálnejšieho predstaviteľa už tvorcovia ani nemohli nájsť. Lepší by vraj bol iba jeden, len nie je herec. Charakterové detaily zverského monštra ako z dielne doktora Frankensteina zvláda Hryc (telesnými dispozíciami i psychickým nasadením) s dokonalou bravúrou až do okamihu, keď nemú tvár pozorovateľa vystrieda post diktátora a nevyhne sa "smotánkovému" klišé, počas ktorého by si namiesto Four Roses na ľad mohol pokojne mixovať saponátové debušé. Sám vie, že dnes by už mnohé scény zahral inak. Napriek všetkému sa treba stotožniť s jeho slovami, že Rácza považuje za svoju najlepšiu úlohu. Nešetrí pritom chválou, že od čias kapitána Dabača nebola žiadna mužská postava v slovenskom filme tak dobre napísaná.
Postmoderný román si vyžadoval príbuzné obrazové zmýšľanie, ktoré chce byť chvíľami komédiou. Po prvé: publikum, ktoré má z niečoho podobného zábavu, asi do kina nepríde. Po druhé: absurdný čierny humor typu Plytkého hrobu autori urobiť nedokázali. Najbližšie majú k nemu z hudobnej stránky verne komunistické a "stroboskopovo diskotékové" scény, ktoré kĺžu do pochybnej barovej komornosti. Iba Richard Müller, z ktorého "spravili náhle chlapa", bizarnou úchylnosťou posúva atmosféru do želaných rozmerov takýchto filmárskych výpovedí. Britským trainspottingovským cítením je nasiaknutá i scéna silvestrovských drogovo-sexuálnych orgií, ktoré namiesto záchrannej injekčnej dávky odpozorovateľnej v Pulp Fiction vyvrcholia svojským maskovacím manévrom s telom obete. Okrem podmaňujúceho Hrycovho výkonu a svetlých absurdít medzi často prvoplánovou sociologickou výpoveďou si ocenenie zaslúži hudba Jara Filipa - najmä uhrančivý Ráczov motív, ale aj ursinyovsky ponuro hravá nálada mestských scén.
Aj v tomto prípade je lepšie neupäť sa na knihu a neočakávať ju v novom, obrazovom médiu. Sám Pišťanek najprv striktne podľa románu vypracoval 160-stranový scenár, ktorý by trval asi 18 hodín. "Potom sa začalo amputovať a pitvať zaživa. Musel som zabudnúť na to, že som autorom knihy," dodáva. Film sa rodil v kompromisoch a dlho. Rivers of Babylon je však každopádne dielo, ktoré - i pričinením iných strojcov našej súčasnosti - našťastie vzniklo. Také, aké je. Hoci, paradoxne, by na jeho dotiahnutie bolo treba o niečo viac času.
