"Súhlasíte s účasťou zahraničných predstaviteľov pri riešení problémov Kosova a Metohije?" Na túto otázku budú v dnešnom referende (hlasuje sa však s veľkou slávou už od pondelka) odpovedať občania Srbska, a už dnes možno povedať, že záporných odpovedí bude rozhodne viac než lístkov s odpoveďou "áno". Ruku voličov nepovedú len emócie, ktoré vylučujú zahraničné (t. j. západné) sprostredkovanie ako "zasahovanie do vnútorných záležitostí krajiny". Juhoslovanský prezident Miloševič dostal od západného spoločenstva pred mesiacom nôž na krk - buď príde k pokroku v riešení kosovskej krízy, alebo uvalia na Belehrad nové ekonomické sankcie. Srbský vicepremiér Tomislav Nikolič sa v tejto súvislosti vyjadril: "Ak si máme vybrať medzi Kosovom a sankciami, ja si vyberiem sankcie."

V Kosove sa všetko zbieha v slepej uličke. Belehradskí vodcovia, ale i Srbi, ktorí nie sú príliš nadšení Miloševičom, sú zajedno v tom, že odtrhnutie sa Kosova od Srbska je vylúčené. Z toho, že srbsko-čiernohorská Juhoslávia trpí ekonomickými sankciami, nevinia svojho prezidenta, ktorý je jedným z pôvodcov ostatnej balkánskej vojny, ale Západ, ktorý sa podľa Srbov necitlivo a so zištnými úmyslami mieša do vecí, ktorým nerozumie. Hoci ide stále len o spôsob, ako nadviazať s kosovskými Albáncami dialóg, a aj v referende sa hovorí len o zahraničnej účasti pri riešení problémov, v oficiálnej srbskej propagande sa akosi otvorene zamieňa už len účasť cudzích sprostredkovateľov s rozbitím celistvosti štátu. Srbi totiž pokladajú Západ za ak nie proalbánsky, tak v každom prípade protisrbský.

V Kosove, ktoré bolo do roku 1989 autonómiou patriacou k Srbskej republike, dnes žije 90 percent Albáncov. Po krvavých zrážkach z posledných mesiacov, keď srbskí ozbrojenci likvidovali partizánov aj ich prívržencov, v niekoľkých obciach kosovskí Albánci, umiernení aj prívrženci Kosovskej oslobodzovacej armády hovoria už len o nezávislosti. Chcú rokovať len so zástupcami zväzovej Juhoslávie. Keď napokon srbská strana ponúkla kosovským Albáncom rokovania o autonómii - so srbskou delegáciou, v ktorej by bol aj vyslanec juhoslovanského vedenia - čo Západ ocenil ako istý pokrok, Albánci odmietli. Srbi prišli jedenásť ráz do Prištiny nadarmo. Ponuke totiž predchádzala - po mesiacoch ignorácie problémov - ozbrojená akcia, pri ktorej zahynuli desiatky ľudí. Medzi kosovskými Albáncami už niet pomaly nikoho, kto by si vedel predstaviť budúcnosť v štáte so Srbmi. Aspoň nie takého, kto by sa to nebál priznať - za "kolaboráciu" sa totiž trestá smrťou.

Nezávislosť Kosova však nie je prijateľná ani pre Západ. A je kontraproduktívne zaviesť sankcie proti Belehradu tak, aby to vyznelo ako útok na právo suverénneho národa, ktorý navyše čisto demokratickým spôsobom - v referende - hlasoval o veci svojho národného záujmu. Práve s tým počíta vo svojich plánoch Slobodan Miloševič, keď dúfa, že strach Západu pred ďalšími zmenami hraníc na Balkáne preváži a jeho politika voči Srbom sa napokon zlomí. Pokoj v Kosove bez zahraničného sprostredkovania zrejme možný nie je - to si napokon - referendum-nereferendum - môže uvedomovať aj Miloševič. Chce však z tohto sprostredkovania vyťažiť čo najviac pre Belehrad.