Stanislav Baláž, hrajúci tréner v banskobystrickej Dukle, si veru musel dosť ponamáhať pamäť, aby si spomenul na prvoligový gól so starším dátumom ako ten sobotňajší proti Prievidzi. V retrospektíve sa pohral s rokmi 89 a 90 a priklonil sa k jednému zápasu. "Asi to bolo doma s Baníkom Ostrava, keď som sa radoval z gólu." Balážove cesty boli v deväťdesiatych rokoch nevyspytateľné, až sa skrížili v tejto sezóne na Štiavničkách a vyústili v jeho nádhernú strelu pod brvno prievidzskej bránky v 24. minúte. Ak obrátime historické stránky kroniky, podobný nádherný gól z jeho kopačky bude mať dátum taktiež aprílový, no Baláž vtedy nosil na svojich bedrách o osem rôčikov menej. Proti Nitre v 26. kole doma zažiaril do takej miery, že nielenže vymodeloval veľavravný výsledok 4:0, ale podnietol aj vznik zaujímavých rečí. Tréner vtedajšej Dukly Stanislav Jarábek povedal doslova: "Neviem, čo urobiť, aby si Baláža všimla aj reprezentácia. Zaslúžil by si to. Keď hráč, v tomto prípade Baláž, stojí päť mesiacov pre zranenie, neabsolvuje zimnú prípravu a napriek tomu podáva také výborné výkony, tak klobúk dolu." V Hrone odvtedy pretieklo veľa vody, zmenilo sa zdravie, ambície, zmeškali životné šance, futbalová filozofia však zostala rovnaká. Jedine poctivý výkon na ihrisku, bez strachu zo súpera a s vierou vo vlastné sily môže priniesť úspech. Z pohľadu banskobystrickej Dukly o to žiadanejší, že vojnová sekera, v tomto prípade lopata, zostala v záchranárskych prácach vykopaná aj naďalej.

Autor: ANDREJ SPIŠIAK