Obvyklý spôsob, akým jeden politický komentátor SME tají hĺbku svojej nevedomosti (vyhýba sa tomu, o čom nič nevie a nekladie si také otázky, na ktoré nepozná akú-takú odpoveď), je síce celkom spoľahlivý, ale ako som sa presvedčil v sobotu predpoludním, nebýva vždy účinný. Hlúčik účastníkov referenda, s ktorým som mal to potešenie debatovať, totiž zaujímali práve tie otázky, na ktoré odpoveď nepoznám a z nich najmä tá najdôležitejšia: Čo bude na Slovensku po septembri? Musel som sa priznať, že neviem a že neviem ani o nikom, kto to vie. Tak sme sa v sobotu na dvore redakcie zhodli aspoň v názore, že nech už tu nastane čokoľvek, bude to na náš obraz a našu podobu. Lebo žiadna krajina nemôže byť oveľa lepšia, ale ani horšia, ako jej občan. Svojim spolubesedníkom som to nechcel vravieť do očí, ale mám taký pocit, že keby sa ľud tejto krajiny zaujímal o svoj osud tak, ako sa zaujímali ľudia, účastníci referenda SME, nemuseli sme sa na dvore redakcie vôbec stretnúť. Takže ešte raz všetkým debatujúcim - som rád, ste prišli, ale dúfajme, že nabudúce už na to nebudeme mať žiadny dôvod. Pravda, okrem jedného - že sa nám bude chcieť trocha spolu pobudnúť.