My Slováci máme radi legendy, najmä keď o nich netreba premýšľať

My Slováci máme radi legendy, medzi obľúbené patrí i tá o Svätoplukových prútoch, podľa ktorej mala nejednotnosť jeho synov - Mojmíra, Svätopluka II. a Predslava zapríčiniť zánik Veľkomoravskej ríše. Interpretáciou tejto legendy sami pred sebou ospravedlň

ujeme svoju slabú vôľu podieľať sa na dotváraní nášho sveta, zdá sa nám, že najlepším riešením je vzdať sa slobodnej vôle a odovzdať všetky "naše prúty" do jedných rúk - či už je to vyvolená osoba alebo politická strana, pretrváva v nás presvedčenie, že práve toto by malo byť naším najlepším príspevkom na posilnenie krajiny. Lenže práve tá slobodná vôľa, práve tie "prúty" v rukách každého z nás pomohli človeku vstať, umožnili mu chodiť po svete vzpriamene, nekrčiť sa pred iným ani poklony pre seba od nikoho nežiadať. Niekedy sa tomu hovorí úcta k človeku, inokedy ochrana slabšieho či občianska rovnoprávnosť, a kresťania veria, že človek ako jediný z tvorov práve toto (spolu s rozumom) dostal, aby sa podobal svojmu Stvoriteľovi. Ale my si to prestávame vážiť, má to pre nás stále menšiu hodnotu - a vždy sa nájde niekto, čo to ochotne a rád za nás vezme do svojich rúk, stačí mu dať neobmedzenú a nekontrolovanú moc a on sa už o nás postará. Usilovali sa o to ľudáci i komunisti a zdá sa, že o to isté ide i našej súčasnej vládnej garnitúre. Panický strach z referenda, keď neváhajú občanom ulúpiť ich ústavou zaručené práva, "diplomatické" úvahy pani Keltošovej o možnosti obnovenia spojenia najvyššej straníckej a štátnej funkcie aj ďalšie signály nasvedčujú, že snahy dostať všetky "naše prúty" do rúk dnešného "generálneho tajomníka ÚV a prezidenta republiky" sú celkom reálne, že nás od ich uskutočnenia už možno delí iba krôčik. "V záujme veci" máme pred ním a jeho stranou pokľaknúť, zveriť mu svoj podieľ na dotváraní nášho sveta a za odmenu sa máme stať iba jeho pohodlnými konzumentmi. Ten "náš prútik" sa v takomto svete stáva iba príťažou, také banality ako túžba po spravodlivosti, viera v dobro, lásku alebo úcta k inému, túžba dorozumieť sa s inými, možnosť vyznávať svoju vieru, to všetko je už pre nás smiešne, neužitočné. Ale k tomu neodmysliteľne patrí i kontrola moci a povinnosť dávať cisárovi iba to, čo mu patrí. A v tom je asi kameň úrazu, náš dnešný cisár by chcel jednoducho všetko. Myslím, že v legende o Svätoplukových synoch sa nehovorí nič o tom, že by sa Svätopluk II. a Predslav mali vzdať svojich prútov a odovzdať ich Mojmírovi. To iba diktátori rôznych období takto prekrúcajú potrebu dohovoriť sa na nutnosť pokoriť sa, aby ich nik nekontroloval, aby ich moc nik neobmedzoval.