Jozef Miština, 40-ročný Prievidžan, ktorý jazdí za Kinex Bytča, sa zjazdovému lyžovaniu venoval od svojich mládežníckych rokov a pretekal počas štúdií v Bratislave a Košiciach. Po ťažkej autohavárii v roku 1981 musel na čas športovanie zanechať, aby sa neskôr na svahy vrátil a žal úspechy na troch zimných paralympijských hrách.

# Pred štyrmi rokmi v nórskom Lillehammeri ste získali tri strieborné a jednu bronzovú medailu. Dúfali ste, že v Nagane svoj úspech zopakujete?

"Človek si musí vždy veriť, to je aj moja zásada. Ale pravdupovediac, pri ustavične rastúcej konkurencii som si želal získať aspoň jednu medailu."

# Napokon ste si z krajiny vychádzajúceho slnka priviezli dve strieborné a dve bronzové medaily. Aká bola cesta k tomuto úspechu?

"Priznám sa, že na japonskú paralympiádu som začal myslieť hneď po skončení tej predchádzajúcej v Lillehammeri. Prvé sústredenie zamerané priamo na Nagano sme absolvovali vlani v júli na ľadovci v rakúskom Hintertuxe. Trénovali sme v úctyhodnej výške 3200 metrov, kde sme denne intenzívne zaberali od rána do druhej popoludní a potom sme ešte jazdili na kolieskových korčuliach. Nasledovali medzinárodné majstrovstvá Nového Zélandu, kde som sa stal celkovým víťazom. V súťaži družstiev Slovensko vyhralo pred domácou reprezentáciou, Japonskom a USA."

# Potom ste si vybojovali prvenstvo v Európskom pohári, ale následne v svetovom sa vám už tak nedarilo. Čím to bolo?

"Väčšou konkurenciou, ale priznám sa, blížila sa už naganská paralympiáda a už som nechcel toľko riskovať. Stačilo by jediné precenenie síl a všetko by sa zrútilo ako domček z karát.

# Malo teda význam cestovať do USA na Svetový pohár?

"Určite malo, absolvovali sme tam záverečnú časť prípravy na Nagano. Umožnili nám trénovať na uzavretých svahoch, s čím sa na európskych prakticky nestretávame. Mohli sme teda pilovať techniku bez obáv, že sa s niekým zrazíme. Na to, ako by to často pri stokilometrovej rýchlosti dopadlo, ani nechcem pomyslieť."

# Vašou úvodnou súťažnou disciplínou v Nagane bol zjazd, v ktorom ste získali prvý bronz.

"Bola to veľmi rýchla a nebezpečná trať. Na dokreslenie, štvrtina súťažiacich vzdala vopred pre obavy zo zranenia, ďalšia štvrtina vypadla v prvom kole a mnohí skončili v rukách zdravotníkov. Povedal som si však, že do Japonska som necestoval, aby som sa zľakol a nesúťažil."

# Aj v super-G to bol "len" tretí stupienok, hoci v obidvoch disciplínach ste sa umiestnili ako najlepší Európan. Prišli však svetlejšie okamihy.

"Rus Možkin zajazdil obrák fantasticky. Stavil naň všetko a vyšlo mu to. Po prvom kole som na neho strácal až tri sekundy, takže som sa snažil skôr udržať si druhú pozíciu, čo sa mi aj podarilo."

# V špeciálnom slalome ste mali poslednú možnosť vybojovať pre seba a slovenskú reprezentáciu zlatú medailu.

"Vyhral ho Nemec Schönfelder, ktorý mal pred poslednou súťažou zdravotné problémy a nechcel štartovať. Presvedčil som ho, aby sa prihlásil, a napokon zvíťazil. Mne ostalo striebro, ale som s ním spokojný, tak ako s celkovým účinkovaním na tejto olympiáde. Domnievam sa, že spokojnosť môže byť s vystúpením našej kompletnej reprezentácie, veď sme domov priniesli dvojnásobný počet medailí ako z Lillehammeru."

# Ktorý mimosúťažný okamih sa vám najviac vryl do pamäti?

"Stretnutie s japonskou princeznou, ktorá si našla čas na jedného člena výpravy každej krajiny. Prejavila veľký záujem o krajinu, odkiaľ prichádzam."