"Meriam 206 centimetrov. Vraj som najvyšší v histórii NHL. Jeden zápis do štatistiky už teda mám. Ale ja by som sa chcel v najlepšej klubovej súťaži na svete uplatniť aj ako hráč," predstavil sa nám na úvod 21-ročný slovenský hokejista Zdeno Chára. Len čo si v šatni Islanders obliekol výstroj, všetky dvere mu boli nízke, keď so spoluhráčmi vychádzal na ľad. Obor na korčuliach. Ale zároveň aj citlivý, pozorný chlapec, ambiciózny športovec, ktorý sa vedel pobiť s nepriazňou osudu, kým sa dostal do vysnívanej NHL. Zo Slovenska odišiel pred tromi rokmi ako celkom neznámy hokejista, v zámorí sa cez juniorskú súťaž vypracoval do základnej zostavy New York Islanders. Tak si to predsavzal.
Pri nedávnom stretnutí v Toronte nám vyrozprával svoj hokejový príbeh:
"S hokejom som začal ako šesťročný doma v Trenčíne, najprv len pre zábavu. Otec bol zápasník, k športu som teda nemal ďaleko. Vážnejšie to už bolo, keď som sa dostal do hokejovej triedy. V Dukle som hral v mladšom doraste, v staršom som už odišiel do Sparty Praha a odtiaľ roku 1996 na draft do St. Louis. Keď ma v 3. kole na 56. mieste vydraftovali New York Islanders, zostal som už v zámorí. Bol som šťastný, že ma niekto chce. Jednu sezónu som hral juniorskú súťaž v St. Prince George. Tento ročník som začal na farme v Kentucky, kým si ma nevytiahli hore do prvého mužstva ostrovanov. Dosť pravidelne sa už objavujem na ľade NHL, no stále čakám na svoj prvý gól či prihrávku.
Mal som šťastie, že na gymnáziu v Trenčíne ma učila angličtinu pani profesorka Filipová. Myslel som si, že ma nemá rada. Bola na mňa prísna. Ale dnes jej za to ďakujem. Veľa ma naučila. Anglický jazyk mi po príchode do zámoria nerobil vážnejšie problémy.
Juniorská WHL bola dobrá škola. Zvykol som si na iný štýl hokeja, bola to pre mňa príprava na vyššiu súťaž. V juniorke nie sú peniaze, ale kto má schopnosti a je trpezlivý, dočká sa ich v NHL. V čom sa to najviac odlišuje od nášho hokeja? Obrovským nasadením. Každý hráč na ľade žmýka svoje sily do dna. Na menšom klzisku sa hrá jednoduchý, rýchly a tvrdý hokej. Ja som si zvykol rýchlo. Mne taký spôsob hry vyhovuje. Na úzkych klziskách mám s dlhými rukami veľký dosah, veľa ubránim a aj štýl hokeja s neustálym osobným kontaktom, zrážaním vyhovuje mojej postave. U nás doma na väčších klziskách sa hrá viac technický hokej, tvrdým osobným kontaktom sa hráči skôr vyhýbajú.
Bitky na ľade v zámorí patria k hokeju. Ja som sem prišiel hrať v prvom rade hokej, no zrejme už z mojej vysokej postavy vyplynulo, že som sa v nich už v juniorskej lige ocitol. Snažil som sa preto zdokonaľovať, v lete som trénoval aj box. Neskôr som pochopil, že aj bitkári majú v mužstve dôležitú úlohu. Ak sa hrá veľmi rýchlo a mužstvá sú unavené, na plochu vykorčuľujú bitkári a svojím ,vystúpením` doprajú spoluhráčom oddych. Inokedy pri slabom, nezáživnom zápase vedia vzrušiť unudených divákov. Alebo jedno mužstvo potrebuje po rýchlych góloch vyviesť súpera z miery. A, samozrejme, bitkár musí ochraňovať spoluhráčov. Ak vidím, že hokejista z mužstva súpera narazí do Pálffyho, spozorniem, a ak ho ten hráč zrazí znova, treba konať, lebo by to robil celý zápas. Musím sa postaviť za Žiga, zhodiť rukavice a vymastiť protihráča. V juniorke i na farme som sknokautoval zopár chalanov. Tomu sa hovorí ,lucky punch` - šťastný úder.
Ak mi vydrží zdravie, chcel by som si v NHL zahrať najmenej desať sezón, mať z hokeja zábavu a zabezpečiť sa finančne do ďalšieho života. Mojím cieľom je vyhrať raz Stanley Cup a štartovať na zimnej olympiáde. Som Slovák, ale doteraz nikdy som v reprezentácii nehral. Nechceli ma. Na juniorských MS dostali prednosť iní. Možno teraz si na mňa spomenú.
Autor: on
