Chodila s veľkým obalom, malé dievča s malou dušičkou. Iba oči na nej boli veľké. Oči, aké mávajú začudované mechanické bábiky z minulého storočia, aké sa dajú vidieť už len v múzeách alebo na aukciách starožitností. Pozri sa do tých očí a uvidíš tam toľko nádeje a očakávania, aké sa môžu nahromadiť iba v pohľade človeka, ktorý tak veľmi verí svetu, ako neverí sebe. Usmievala sa tak, že sa vlastne neusmievala. Chodila s tým veľkým obalom po redakciách a vydavateľstvách a agentúrach a ateliéroch slávnych maliarov. Mala v ňom naskladané obrázky , ktoré namaľovala. Boli to zvláštne obrázky. Boli na nich malé dievčatá s veľkými očami. Mali dlhé vlasy a štíhle nohy a usmievali sa tak, že sa vlastne neusmievali. Bolo však okolo nich na tých obrázkoch to, čo nebolo vo svete, kde žilo dievča. Vtáci s dlhými chvostami, kvetiny, ktoré vedeli chodiť, motýle a pavúčiky, skrinky a slnečníky, lode a vzducholode, lampióny a kone... Boli to zvláštne obrázky. Také akési osamelé. Neboli k nijakej rozprávke, nebola k nim napísaná nijaká poviedka ani báseň. To, o čom rozprávali, ostalo niekde vonku. Cudzie oči cudzích ľudí sa pozerali na to, čo im doniesla a hovorili, Hm, hm, a vy máte, slečna, nejaké výtvarné vzdelanie? A ešte: Nie je to zlé, ale... Na jednom mieste jej povedali: My by sme potrebovali navrhnúť vinetu na naše pivo, ale keď vy máte iba dievčenské postavy... Obráťte sa na nejaké vydavateľstvo, poradili jej. A dievča s obrázkami sa obrátilo a odišlo. A obrázky vo veľkom obale žltli a starli a farby sa ošúchavali a tenké čiary nakreslené ceruzou boli pavučinou, ktorá sa rozpadá na slnku a v daždi. Dievčenské postavy sa postupne rozplývali, až z nich ostali iba veľké spaľujúce oči. Vtáky sa rozleteli a stratili sa v poletujúcom víre pierok. Vzducholode odleteli z výkresov a kone sa stratili v diaľke. A dievča chodilo s tými obrázkami, na ktorých už nebolo skoro nič vidieť a už jej neradili, už nad nimi nehmkali, už sa na ňu iba nechápavo pozerali a vraveli, že teraz nemajú čas. A že ho nebudú mať ani zajtra, ani nikdy. Ale veľké oči dievčaťa s obrázkami nič z toho nevideli. Pozerali sa, kam sa mohli podieť vtáky z jeho obrázkov a či neuvidia niekde v parku na lavičke zabudnutý slnečník. Jedného dňa, keď sa odniekiaľ vracala alebo keď niekam kráčala, keď niesla pod pazuchou veľký obal, ktorý sa už rozpadal, zafúkal vietor, ktorý prichádza rovnako nečakane ako osudovo, roztvoril obal a láskavo a opatrne listoval v dávnych kresbách. Potom ohľaduplne zatvoril obal a pohladkal dievča neviditeľnými prstami. Schytil ho do náručia, pretože bola taká ľahučká a pavučinková, že ju mohol odniesť aj vietor. Keby ste tade išli o pár chvíľ, nikoho nestretnete. Obrázky splynuli s napadnutým lístím. A dievča sa stratilo. Iba na starom múre vyrástla zvláštna postava: z diaľky pripomínala malé dievča s veľkými, nesmierne veľkými očami.