tie vyvrcholilo prijatím spoločného komuniké, ktoré obsahuje odporúčania, ako sa s problémom vyrovnať. EÚ tak prejavila parciálnu zodpovednosť za riešenie krízy. Pätnásť členských štátov EÚ sa spolu s najväčšími ekonomikami Ázie - vrátane Číny, Japonska, Južnej Kórey, Indonézie a Thajska - vyjadrilo za liberalizáciu obchodu a transparentnosť ázijských kapitálových trhov. Súčasný predseda EÚ, Veľká Británia, zároveň odmietla poskytnúť osobitnú finančnú pomoc okrem piatich miliónov libier - súčasti 15-miliónového fondu, ktorý bol založený vo Svetovej banke na podporu ázijskej finančnej rekonštrukcie.
Britské médiá hodnotili summit ako prvý významný krok EÚ v priebehu najnovšej ázijskej krízy. EÚ zároveň označili za pasívneho diváka, ktorý nechal riešenie geopolitického vývoja na Američanov, ktorí efektívne manažujú záchranný program Medzinárodného menového fondu. Absencia Európy je o to prekvapujúcejšia, že európske banky investovali v ázijských krajinách oveľa väčšmi ako Japonsko a USA spolu, a v prípade dlhodobej ekonomickej krízy by boli postihnuté omnoho viac. Vyčkávací postoj EÚ vysvetlil hovorca britského premiéra: "Neveríme, že japonská ekonomika stojí pred kolapsom." Britskí investori prirovnávajú krízu najväčšej ekonomiky na svete k situácii, v ktorej bola Británia v 70. rokoch, a postoj japonskej vlády k postoju amerického prezidenta Herberta Hoovera počas veľkého krachu na Wall Street v roku 1929.
Japonská ekonomika prežíva najťažšie obdobie vo svojej histórii. Napriek intervencii Centrálnej banky Japonska vo štvrtok padol jen oproti doláru najnižšie za sedem rokov a podiely na kapitálovom trhu v Tokiu klesli v uplynulom týždni o sedem percent. Podľa finančných odborníkov sú reformy japonskej vlády málo efektívne. Neprimeraná byrokratická kontrola ekonomiky zabraňuje trhovým silám rýchlo a účinne pracovať na ich zostavení. Preto najväčšie nebezpečenstvo spočíva v tom, že kríza Ďalekého východu sa môže rozrásť do celosvetových rozmerov. V tejto súvislosti je najdôležitejšie to, že Európa a Severná Amerika udržiavajú otvorené trhy na absorbovanie ázijského exportu, čím by sa mohla časť deflačných tlakov premiestniť z východu na západ. Európu by to síce mohlo postihnúť v jej exponovaných odvetviach, ako je chemický priemysel, výroba ocele a cementu, práve v období zavádzania spoločnej meny euro a USA by mohli platiť znížením ziskov a ohrozením súčasnej tendencie vysokých hodnôt na Wall Street. Avšak alternatívou k týmto možnostiam je riskovanie, že problém prerastie do globálnej krízy.
Autor: ALICA ČINČÁROVÁ, Londýn (Autorka je stálou
