Pod titulkom Spišská nová vec sme sa na sklonku roka venovali "novátorskému" riešeniu hokejistov Spišskej Novej Vsi, ktorí na protest proti neuznanému gólu nedohrali extraligové stretnutie vo Zvolene. Nedávno chronicky ukrivdený tréner Spišskej Milan Skokan rozvíril hladinu široko publikovaným rozhorčením na adresu Juraja Okoličányho. Tento popredný funkcionár svojím vyjadrením, že ak by hokejisti Spišskej skončili v Extralige na piatom-šiestom mieste, bola by to vraj hanba slovenského hokeja, ponížil klub, ktorý pravidelne zásobuje juniorské reprezentačné výbery. Kategória hanby je v našom hokeji špecifická. Ťažko našim reprezentantom, ktorí v horúčkach v Nagane dreli, koľko vládali, vynadať, aby sa hanbili. Výsledok v Nagane však v historickom kontexte našich tradícií hanbou je. Tréner Jaroslav Walter a jeho mladá súdržná partia Dukly dokázali v minulej sezóne úžasnú vec. Trenčiansky titul však zároveň znamenal hanbu pre Košice a Slovan, ktorí mali oveľa kvalitnejší hráčsky i ekonomický potenciál. Výkony a produktivita veterána Igora Libu si zaslúžia absolutórium, no podobne zahanbuje tucty mladších.
Každému, kto sa v hokeji trošku hýbe, ľahko docvakne, že pravým účelom rozhorčenia Spišiakov bola diskreditácia člena Výkonného výboru. Svojimi metódami sa už vedenie Spišskej stalo známou firmou. Tréner Milan Skokan v prípade neúspechu s obľubou koučuje tri útoky málo originálnych výhovoriek: rozhodca, vlastní brankári, neplnenie taktických zámerov. Prirodzene s úvodom, že "nezvyknem sa vyjadrovať k rozhodcom, no to, čo s nami dorobili dnes...!" Ale to je ich stará vec.
Silnejšia káva je, že súkromný výrok J. Okoličányho na neoficiálnej pôde posunul M. Skokan do škandalóznej polohy len na základe toho, že jeho kolega funkcionár počul, že ten počul... Podľa tejto schémy bolo aj z kuchyne Spišiakov počuť, že slová a vyhrážky hraničiace s mafiánskymi praktikami, ktorými vyprevadili na jeseň bývalého brankára Eduarda Hartmanna, by boli zrelé na prokuratúru. Kultúrne argumenty na rozlúčku nedostal ani Svitek. Spišiaci dokonca nemali záujem ani o ďalšie služby Igora Libu, ktorý v Košiciach s oveľa vyššími ambíciami odvádza spoľahlivú robotu.
Mimochodom, prípad Hartmann je výkričníkom o brutálnom vzťahu klubov k hráčovi hraničiaci so sabotážou. Tento muž, ktorý odchytal najúspešnejší turnaj v histórii nášho hokeja na olympiáde v Lillehammeri, nechytá preto, že jeden klub dlhuje druhému dva mechy pukov, druhý prvému zasa fúrik hokejok a nevedia sa dohodnúť. Tak to u nás chodí a potom sa niekto čuduje, že hráči si vymýšľajú asociácie, či čo.
Možno aj v Spišskej zabudli, že ten nepotrebný Hartmann vychytal práve na spišskom ľade duel s Kazachstanom na MS C-kategórie na nulu. Dôležitosťou tento zápas nezaostával za tým v Nagane. Ktovie, kde by sme boli dnes, keby vtedy Edo pustil čo len jediný gól. O tom, čo znamená mentálne zrenie brankára, básni celý svet a podľa Haška pomenovali vesmírnu planétu. My si na Slovensku dovolíme ignorovať potenciál najskúsenejšieho gólmana. Jeho traja mladí nasledovníci sú psychicky na dne a nemá ich kto podržať.
V Spišskej, ale nielen tam, zvyknú účinne brnknúť na háklivú strunu nedocenenosti malých klubov, na ktorých obetavosti stojí celý hokej. Páni z Bratislavy im namiesto podobných náznakov holej skutočnosti zvykli na vidiek voziť diplomy za dojímavé vzornosti. Zo všetkého trčí próza. Spišiaci nepotrebovali Libu, Hartmanna ani Sviteka, lebo v perspektíve rozšírenia Extraligy bola hrozba vypadnutia nepatrná. Ušetrí sa. A rozprávočky o šanci mladým vyvráti súpiska, na ktorej sa roky vekslujú známe staré tváre okolitých klubov od hosťovania k hosťovaniu.
Po výstrele 15. marca je slovenský hokej bez prezidenta a veci sa začali hýbať.
