Obyvatelia provinčného rumunského mestečka trpia akousi zvláštnou zábudlivosťou. Klobúky, listy, voliči, priatelia, milenky, ba dokonca aj štátne zástavy sa hromadne strácajú. Postavy Caragialeho Strateného listu totiž nepochybujú o tom, že zrada je odsúdeniahodná iba vtedy, ak nie sme jej aktérmi. Napriek romantickému názvu v hre celkom absentujú hrdinovia bojujúci s nespravodlivým poriadkom a korupciou, úprimne milujúce dievčatá, rovnako márne čakáme na akúkoľvek autoritu, ktorá by prišla a konečne dala všetko do poriadku. Namiesto poučných monológov nám autor prezentuje svoju miestami brilantnú iróniu, namiesto "skutočného revízora" príde na záver z centra iba stranícky príkaz zvoliť senilného Agamemnona (v rozmarnom podaní Emila Horvátha). Bezzásadový opozičník, ako sa Caragiale sám definuje, veľmi neverí, že tak skoro príde čas, keď "zlí už nebudú rodiť a hlupákov už nebude". Ak by sme sme na začiatku podvedome vkladali akési ilúzie do pokrokových liberálov pozostávajúcich z príslušníkov miestnej inteligencie, Richard Stanke v úlohe šéfredaktora opozičných novín Karpatská trúba, nás bravúrne vyvedie z omylu. Caragialovi provinční hrdinovia majú smolu, že sú vo všetkom tak trochu "medzi". Medzi obdivovanou i nenávidenou Bukurešťou a domácimi podnapitými občanmi, potácajúcimi sa po scéne s otázkou: "Koho voliť?", medzi Európskou civilizáciou a koncepciou Rumunska ako predvoja ľudskej civilizácie, medzi konzervativizmom a liberálnosťou, medzi neúmernými ambíciami a ich naplnením. Jedine Zaharia Trahanache si z pozície predsedu všetkých výborov môže dovoliť byť zhovievavý a nekoristnícky, neprijímať unáhlené rozhodnutia, neveriť ohováraniam, ba ani vlastným očiam. Táto tragikomická postava sa v decentnom podaní Juraja Slezáčka (v alternácii s Vladimírom Durdíkom) stáva jedným z najkomplexnejších momentov hry, dojímavou štúdiou kompromisníctva. Jeho žena Zoe (Zdena Studenková), mladý prefekt Stefan (Milan Mikulčík) a ani ich stranícki kolegovia si už problémy s bezzásadovosťou spoločnosti nerobia. Pretvárka vždy bola vďačným poľom pre ľahké, komediálne herectvo, v dynamickej réžii Ľubomíra Vajdičku hrá silné obsadenie prvej scény s kartami efektne obrátenými navonok. Nakoniec, niet čo skrývať, všetko prezrádzajúce gestá a intonácie sa úplne osamostatňujú od nudného sveta slov, žijú autonómnym životom, na ktorom sa môžeme úprimne smiať, aby naše deti mali nad čím plakať.

Autor: Zuzana Uličianska (Autorka je redaktorkou časopisu Divadlo